Dávno,pradávno, možno ešte pred Moháčskou katastrofou(29.8.1526), žil bratislavskýľud v chudobe, biede. Bratislavčania boli vo vojne. S kým? Netuším.Ľudia sa však báli a nepriatelia strieľali až k Michalskej bráne.Hrad tiež neraz zastonal. Nepriatelia boli stále bližšie a bližšie.
V starom dome, v Rathouze sa zišlidvanásti starci. Dlho do noci viedli rozhovor o nepriateľovi. Návrhy bolirôzne, no zhodli sa až kedysi pred svitaním. Až napoko Břetislav rozhodol.Hovorili starosloviensky pre prípad, keby nepriateľ vyslal špióna.
V staroslovienčine Břetislav riekol, žemajú poslať nejakého posla k nepriateľovi. Vraj mu dajú nejaké darya rozumne sa dohovoria. Napokon sa zhodli, že pôjdu všetci dvanásti.Chceli predsa zachrániť ženy a nevinné deti. Tvrdili, že ak niekto zabijedieťa, nemal by byť pochovaný ani na cintoríne.
Břetislava Miroslav odišli vyjednávať. Prečo oni dvaja? Nuž, Břetislav bolnajstarší a najmúdrejší. Miroslav znamená mierumilovný a preto on malaj mierumilovne prehovoriť. Stalo sa a nepriatelia súhlasili. Starci pretopozbierali drahé látky, mnoho peňazí a darovalo ich nepriateľom.
Tí ich vzali a od Michalskej brány sanaozaj vzďaľovali až kdesi do tramtárie. Ľuďom opäť začalo biť srdce radosťoua v očiach sa im leskla chuť po živote. Všetci boli šťastní až najedného. Na starca, ktorý nepriateľovi nedôveroval. Po zvráskavenej tvária šedivej brade mu tiekla horká slza.
Poniekoľkých dňoch však opäť trpeli múry Michalskej brány. Nepriatelia sa späťvrátili. Starci sa šli pozrieť za hranice mesta, čo sa deje. Prvý zahynulBřetislav, neskôr Miroslav a iní. Až nakoniec ostal jediný. Nepriateľovpreklial. Začal sa modliť po starosloviensky(keď inak nevedel, zrejme Proglas)a zahynul.
Nepriatelia sa smiali a išli mestovylúpiť. Dostali sa až do hradu. Ľuďom sa zdalo, že zaryli meč do srdcakrvácajúcej Bratislavy. Zrazu však počuli ako prichádzajú na pomoc trnavskí,trenčianski vojaci. Dokonca prišli vojaci aj zo Zemplína, Abova, Šariša, čiSpiša. Chceli pomôcť Bratislave.
Nepriateliavyberali poklady v Bratislavskom zámku, no trnavskí klopali na vráta. Ničsi však nevšímali. Trnavčania čakali pod hradom a nerobili nič. Až keďprišli abovskí, šarišskí, spišskí kamaráti, spolu vtrhli do hradua nepriateľov pohádzali do Dunaja. Trenčania vraj niektorých povyhadzovalikatapultmi nepriateľov až za hranice Panónie.(dnešné Maďarsko)
Prečoprišli pomôcť Bratislave drahí kamaráti z ďaleka? Pretože v Rathouzisa svietilo. Svietila žiara až vysoko, k nebu. Dvanásti starci sícezomreli, no ich duše v dome ostali. Takto prosili celú časť územiaSlovenska o pomoc, čo sa im aj podarilo. Keď sa celá Európa dozvedelao Rathouzi a starcoch, Bratislavu nemohla dobyť. Niektorí nechceli,iní skúšali, márne.
Rathouz bol pre nepriateľov prekliaty. Keďprišlo nejaké vojsko k Michalskej bráne, starý dom zažiaril. Dozvedeli sato iné slovenské župy a mestu prišli na pomoc. Mesto bolo nedobytné.Dovtedy, kým nejaký dobrák starý dom nezbúral. Svojim činom ani nevedel, žezničil nedobytnosť veľkého mesta.
O dvanástichstarcoch by sa nevedelo, keby nebolo zvedavej slečny. Slečna bývala niekdev uličke pri Rathouzi. Jedného večera jej bola zima a doma sinevedela zohriať pec. Myslela si, že má vlhké drevo, preto otvorila dvereRathouzu. Nabrala si dreveného uhlia. Počula hlasy a prišla k ním.Všimla si dvanástich starcov. Podišla k ním a tí ju pohľadom dostalido úzkych. Povedali jej, že jej odpustia zvedavosť. „Ak sa však ocitneš pri nás ešte raz, staneš sa súčasťou nás.“Dievča spanikárilo, utieklo, pošmykla sa a zaspala. Drevené uhlie jejpopadalo na zem. Neskôr sa zobudila a začala hľadať uhlie. Z uhlia savšak stali zlaté dukáty.
