Každý z nás sa už neraz porezal, odrel. Keď sme boli malí, väčšinou nám rany pofúkali mamy a bolo fajn. Ale čo keď spadneme a mama pri nás nebude? Čo bude vtedy? Môžeme zomrieť. Veď ak stratíme liter krvi, odpadneme.
Ak vidím nejaké dieťa trpieť, už len pri pomyslení na mňa behajú zimomriavky. Keď to dieťa plače a jednoducho mu neviete povedať pravdu. No neviete tým očiam klamať. Aj pre tieto deti to robím. Škoda, že len každé tri mesiace. Ak sa ma niekto spýta, prečo to robím, iba odpoviem : „ Chodím darovať krv, pretože mám v sebe nejakú tu ľudskosť a mnoho ľudí krv potrebuje.“
Vždy, keď prídem na transfúznu stanicu, začnem myslieť na deti. Na to malé, nevinné stvorenie. Za nič nemôže. A koľkokrát to dieťa plače? A zato, začo nemôže? A mamy, všetky mamy. Aký je to pocit, keď vám dieťa plače, lebo je choré? Stačí, keď iba soplí, alebo kašle. Keď vidí, že všetci jeho kamaráti behajú za loptou a on musí byť v posteli? Nemusím si odpovedať, však nie?
Keď tak myslím na všetky deti, ktoré trpia a ktoré potrebujú napríklad aj moju krv. Ak si spomeniem na všetky tie deti v Afrike, ktoré hladujú, bolesť ihly akosi necítim. Jednoducho musím niečo spraviť všetkým tým nevinným ľuďom. A hlavne deťom. Všetkým tým deťom, ktoré pomrzli v koncentračných táboroch, ktoré trpeli pod Stalinovým režimom. Všetkým „Mengelho“ deťom, všetkým deťom, ktoré trpia dodnes. Celej detskej onkológii. Im všetkým a ešte mnohým viac by sme mali darovať krv.
Minule som sa túlal Košicami a napadla ma myšlienka, ktorú by som aj mohol zrealizovať. 4.augusta by som chcel ísť darovať krv. Čo keby ste niekto šli so mnou? Iba by ste si predĺžili víkend a urobili by ste dobrú vec. Chcel by som organizovať niečo také ako ísť darovať krv. Ak má niekto záujem, napíšte mi email. Veľmi by ste ma potešili. Nie preto, lebo ja vás chcem spoznať. Hoci bola by to pre mňa česť. Ale hlavne kvôli tým ľuďom, ktorí si vašu krv zaslúžia. Aspoň keby sme piati šli. Ak viac, určite by to bolo krajšie. Každý kto má viac ako 18 rokov a chuť urobiť niečo dobré, nech sa mi určite ozve. Ale iba Košičania. Nechcete si spríjemniť dopoludnie?
Viem, že máte strach. Ale ten pocit, keď tú krv darujete. Ten je taký úžasný, ako keby ste sa znova zamilovali. Myslíte na tých, ktorí krv potrebujú. Veď aj vám sa môže stať nejaké zranenie. A kto vám pomôže, keď sa každý zachová ako nedarca krvi?
