Keď som bol na strednej škole druhákom, starší išli darovať krv. Tíško som im závidel. Oni sa môžu uliať a ja nie. Ale nebolo len pre uliatie. Pamätám si ako som bol u doktorky a ona mi stále mohla pomôcť. Nemyslím tu úžasnú dámu, čo nejaký bezdomovec mal viac vedomostí z medicíny ako ona. (pozri článok Ach, to naše zdravotníctvo)
Ešte v tom čase som videl Nemocnicu na okraji mesta. Tam Vladimír Menšík mal takú krásnu vetu. Povedal, že heslo každého poriadneho doktora(nemyslím ortopéda na furči, on je košickým bohom v medicíne) je to : „ Najkrajšie je to pomáhať tomu druhému.“ Pri tejto vete som spozornel. Vtedy som si to uvedomil. Ako môžem niekomu pomôcť? No predsa pôjdem darovať krv. Rok som čakal. Viac ako rok asi aj.
Raz v piatok som sa stretol s kamarátom. Patrik sa volá. Neexistuje človek, ktorý ho nemá rád. Úžasný človek. Je mi náhradou za staršieho brata. Bicykel mi to už neraz potvrdil. On mi povedal, že šiel darovať krv. Povedal som mu, že aký šľachetný čin spravil. Už som sa 18ky nemohol dočkať.
Prišla 18ka. Už som bol veľký tretiak. Sedel som v škole. Mali sme poslednú hodinu. Bol práve štvrtok. Ale neviem si spomenúť, čo za hodinu to bolo. Asi anglický jazyk. Učila nás taká úžasná profesorka. Ešte samotný King Kong bol pre ňu chutný. Spomínam si na to ako školský rozhlas ohlásil niečo. Moje srdce podskočilo. Oznámil mi, že každý, kto už prekročil 18 rokov, môže ísť darovať krv. Ešte som sa potešil, že sa ulejem zo školy.
Prišiel som ráno na transfúznu stanicu. Strašne veľa ľudí. Všetko prebiehalo hladko. Vypĺňal som dotazník, ktorý už poznám naspamäť. Stále mi je z neho smiešne. Myslím z toho dotazníka. Potom prišla ihla. O tri mesiace ďalšia. A ďalšia. No už som ich mal v sebe 7. A stále mi to nestačí. Som závislý na ihlách.
