Zaujal ma jejštýl písania. Akoby sa spisovateľka stála dieťaťom a začala tak rozmýšľať.A ten Emil. To je jednoducho také zaujímavé dieťa, ako každé jedno natejto planéte. Ale ten tak vyvádzal. Hoci keď si spomeniem, čo som všetko jaspravil, keď som bol malý. Keď so mnou museli asi dvakrát za týždeň lietať doŠace na traumatológiu.
Astrid začalanajprv deti zoznamovať s Emilom. Bol to šibal s dobrým srdcom.A to je v konečnom dôsledku každý chlapec v predškolskom veku. Alebozhodnime sa, že väčšina. AStrid vlastne opisovala v tej knihe detstvosvojho otca.
Jedného krásnehodňa sa Lina bála myší. Emil vyhnal mačku von. Lebo on chcel myš chytiť sám. Jednéhodňa, keď bol zdravý, nastavil pascu pod oteckovu posteľ. Pretože čakal, že myšpríde presne tam. Myš do tej pasce nechytila. To otec. Človek sa pri tej knižkeváľa smiechom. Astrid ma už ako malého chlapca naučila niečo krásne. Smiať sa.Teda ona ma to nenaučila, ale ona ma naučila rehotať sa na plné pľúcaa nezdržiavať sa. Keď tú rozprávku čítate v električke, ľudia sa navás pozerajú, akoby ste ušli z márnice. A keď to čítate nejakej milejslečne v parku a okolo vás krúžia policajti ako supy, verte mi, jevám všelijako.
Emil bol vskutkuzaujímavé číslo. Možno jeden z mála spolužiakov na strednej sa muvyrovnal. On sa mi chválil, že vypil atrament. Ale ten Emil? No veď si určitemnohí pamätáte na jeho kúsky. Ako chcel preskočiť živý plot s chodúľami. Nepodarilosa mu to. Preto rozbil okno hlavou a ešte k tomu spadol dočučoriedkovej polievky.
Emil však bolšikovný chlapec. Dokázal si vystrúhať 125.figúrok a takisto aj zaobstaraťsi koňa. V ďalšom príbehu ukázal svoje dobré srdce. Pre každého chlapca jenejaká postava hrdinom. O tom by sa mali naučiť spisovatelia, ktorí píšupre deti. A ten Emil keď bol pre nejaké chlapča hrdinom, tak právom. Bolto šibal. Ale mal dobré srdce. Veď cez Vianoce pomohol starým ľuďom. Dal imnajesť.
Emil mal veľmi dobrú mamičku. Stále ho utešovala a modlila sa za neho, aby bol lepší. Jeho neplechy si zapísovala do modrých písanok. A mala ich veľmi veľa. Jeho otec ho za každú neplechu hádzal do kôlničky. Určite si spomínate na ten krásny monológ otca :"Emil! Do kôlničky!"
Astrid napísaladielo, ktoré vnieslo do môjho srdiečka radosť. Zapálila mi sviečku. A jaďakujem rozumu, že mi odporučil mi to prečítať. Takisto ďakujem jednej slečne,ktorej som to čítal. Bez nej by som tú knihu možno nedočítal. Škoda, že Emil sa v televízii už dlhšie nevysiela. Mnoho ľudí by si ju radi pozreli. Nemám pravdu?
