Dokázali by ste...?

Lajos Nagy je obyčajný človek. Miluje svoju ženu a obaja žijú pokojným životom. Pokojná Budapešť sa zmení akoby na mínové pole. Preto sa rozhodne cez vojnu skrývať sa v pivnici, v sklepe. Nežije tam však sám, žije tam okrem neho veľmi veľa ľudí. Autor prostredníctvom svojho denníka napísal posledné dni v „bunkri“. Dni, keď sa aj milovaní stali doslova neznesiteľní. Dni, keď špina vyhrávala nad hygienou.

Bombardovanie Budapešti znamenalo pre obyvateľov strašnú pohromu. Po prečítaní knižky sa čitateľ sám seba pýta „Aký svet bol v tom sklepe?“. Na to sa nedá jednoducho odpovedať. Ale svet mimo sveta bol otrasný. Žiť s tými istými ľuďmi. Špina rastie každým dňom viac a viac. Nie je čo do úst vložiť. Najhoršie to určite prijímali deti. A ich matky. Myslím a určite my aj mnohí dajú za pravdu, že vidieť vlastné dieťa ako žobre o kúsok chleba a vy mu nemôžete nič dať, je hrozné. Tie oči, keď to vaše stvorenie chce len kúsok potravy a vy tým plačúcim očiam musíte klamať, je neľudské.

V pivnici, kde sa skrývalo niekoľko ľudí, bolo vlhko. Voda bola prakticky všade. Aj chlieb, ktorý si ľudia zohnali, bol neznesiteľne mokrý. Jesť niekoľko dní to isté, to by sa určite nikomu nepáčilo. Kto za to všetko mohol? Fašisti? Pretože prehrávali vojnu? Alebo spojenci? Ktorí zachránili Maďarské územie i keď biedou zahynuli stovky, tisíce, ba až státisíce.

Kto vlastne vo vojne je ten dobrý a ten zlý? Každý je ten zlý. Pretože vyvolať vojnu a bojovať je strašné utrpenie. Nie ani tak pre vojakov ako pre civilné obyvateľstvo. Viac ako 40 rokov mnoho ľudí považovalo ruskú armádu ako nejakú legendárnu, čistú armádu. Určite ten mor, ktorý vládol Európe (nacizmus) vyhnali. Ale v každej dedine, ktorú oslobodili sa ženy skrývali. Mnohé sa dokonca zahrabali aj pod zem, aby ich vojaci neznásilnili. Niektoré však týmto zverstvám boli priamymi obeťami, alebo svedkyňami. A museli byť ticho. Až po Stalinovej smrti sa niektoré odhodlali. Ale žiť životom, že je žena znásilnená, to musí byť možno aj horšie ako skok do pekla.

Toto netušil Lajos Nagy, keď písal svoj denník. Považoval Rusov za záchrancov. Oni nimi síce boli, ale určite Lajos Nagy nepoznal tú hrôzu, ktorú Rusi priniesli. Kniha je akousi komunistickou propagandou. Ale takto to cítili ľudia počas vojny.

Autor tu poukázal aj na neľudskosť vojny. Mnoho ľudí, podobne ako pri Slovenskom štáte, zbohatli. Zbohatli zo židovských podnikov a potom si robili otrokov z chudobných ľudí. Germanofili dokonca udávali ľudí ako nepriateľov štátu aj vtedy, keď už Rusi stáli za bránami Budapešti. Robili to aj keď to nemalo žiaden zmysel. Alebo malo? Asi áno. Chceli po sebe zahladiť stopy.

Lajos Nagy so svojou knihou Denník ze sklepa sa pričlenil k autorom, ktorí nesympatizovali s nacistickým režimom. Nevedel však, že červená armáda prinesie také „ovocie“ aké priniesla. Oplatí sa to prečítať. Možno si po prečítaní knihy položíte otázky : „ Dokázal by som ja prežiť aspoň niekoľko dní v špine, vlhku a chorobe? Dokázal by som nerobiť s germanofilmi nič? Aj keby som im najradšej napľul do tváre?“