Môj posledný piatok

Nastúpil som zase do električky. Nebola to známa šoférka. Bol to šofér, ktorý sa volal Norbert. Aspoň to som si všimol. Žmurkol po mne a ja som si radšej sadol. Na ďalšej zástavke prišiel do dverí bezdomovec. Jeho zuby boli také žlté ako med. Len či také sladké, som nezisťoval.

Šli sme ďalej a ja som sa kochal po košickom okolí. Zrazu počuť taký divný zvuk. Ako keď mučí krava. Pochopil som, že niekomu zvoní mobil. Boli sme asi piati v električke. Mobil zvonil a nikto ho nedvíhal. Pozrel som sa na toho bezdomovca. Jemu zvonil telefón. Zdvihol ho a začal bľačať ako keby bol v ZOO a bol by opica.

Už, už som chcel vystupovať. No, mal som ešte jednu zastávku. Ten bezdomovec sa začal česať a lakovať si nechty. Pozrel som sa na neho. Jeho oči žmurkli a ja som sa cítil ako v nebi. Sladkým hlasom zanôtil : „ Idem predsa na rande. Musím sa upraviť.“ K oniec koncov, je to tiež človek. Len táto spoločnosť ho dostala do neľudských podmienok.

Vystúpil som a stretol som tú príjemnú slečnu. Šli sme si sadnúť a zarozprávali sa nad typickými problémami mladého človeka. Náš rozhovor bol určite inteligentnejší ako Hitlerov puč. Čas utekal tak rýchlo ako keď človek číta Manifest komunistickej strany.

Chceli sme, teda museli sme zaplatiť. Šiel som k pultu a tam sedel on, môjho srdca šampión. Mal červený nos. Zrejme mu omrzol v Karpatoch na zimnej dovolenke. Začal na mňa po anglicky, potom náhle prešiel do nemčiny a ešte nejaké iné jazykové praktiky na mne skúšal. Kukal po mne ako a ja som sa začal smiať. Začal mi tam hovoriť nejaké tajomstvo Satana. Začal vybaľovať knihy. Nejakú psychológiu. Otvoril mi knihu na tej strane, kde bol alkoholizmus. Vysvetľoval mi, aké je škodlivé pitie.

Koniec koncov pred sebou som mal živý príklad. Zaplatil za mňa. Poďakoval som mu a on mi začal rozprávať Litánie k sv. milosrdenstvu. Šiel som tú pompéznu devu odprevadiť domov a nastúpiť na svoj milovaný autobus.

Trochu unavený som nastúpil do autobusu. Predo mnou sa začali hádať dvaja páni. Obaja mali po 30ke, oblečení v oblekoch. Na prvý pohľad to boli slušní ľudia. Potom jeden druhého začal kade tade posielať za to, že je žid. Ľudia sa na tých dvoch pozerali a oni sa hádali. Vlastne to ani nebola hádka. Jeden pán začal „kydať na toho žida hnoj.“ Hovoril mu niečo o peniazoch, že Židia sú majetní a chudáci kresťania nemôžu žiť zo 60 tisícovho platu mesačne. Žid sa pochopiteľne bránil.

Už bolo v autobuse ticho ako v Hitlerovom hrobe. (Možno preto, lebo Hitler žiaden hrob nemá.) Ten žid vystúpil na najbližšej zastávke a ľudia začali tomu pánovi tlieskať a skoro by sa mu klaňali, keby mohli. Jednoducho kresťania.

Cirkev učí kresťanov k antisemitizmu. Ale bráni im samostatne myslieť?