Zo začiatku ma tešila návštevnosť ja som bolv nemom úžase, keď si článok prečítalo 500 ľudí. (čo ma teší dodnes)Tiežma zaujala aj karma, ktorá sa niekedy zvyšovala, inokedy znižovala. Časom sompochopil, že si blog robím sám pre seba a našťastie som sa nedávalznechutiť reakciami, že píšem bludy, že som obyčajný trapko a podobne.
Začiatok na mňa vplýval zvláštne. Peknéreakcie ma vždy tešili. Myslím, že je normálne, ak vás niekto v niečompochváli, že máte radosť. Reakcie neboli stále len pekné. Zo začiatku som simyslel, že ak ma niekto kritizuje, je lepší odo mňa. Par krát som sa bavilo kritizovaní (je jedno v akej činnosti) s kamarátmia zhodli sme sa na, že kritizovať môže niekto, kto je lepší ako kritizovaný.Keď som si prečítal poniektoré reakcie a povedal si, „Máš pravdu, veď si v danej oblasti odborník.“
Bohužiaľ ľudia sú hlúpi a existujúponiektorí, ktorí si neprečítajú článok do konca a už začnú hodnotiť.Lenže mnoho ľudí ani nekritizuje, ale uráža.
Za rok ma už trošku poznáte a viete,o čom píšem. Knihy, ktoré mi niečo dali. Kniha je jedna z najkrajšíchsymbolov, ktoré vôbec máme. Prečo píšem o knihách? Pretože ak mi spomínanákniha niečo dá, chcem sa s vami potešiť o svoju radosť. Keby som akoknihovník nepísal o knihách a všeobecne o kultúre, hanbil by somsa. Kultúru má každý jeden z nás, len sa za ňu hanbí, alebo bojí.
Ďalšou kapitolou mojich článkov je o spisovateľocha osobnostiach. Ak píšem o knihe, spomeniem aj spisovateľa.V poslednom čase mi vonia rukopis Karla Čapka. On mal geniálnu fantáziu,čítam Devatero pohádek a niečonádherné. Nepíšem len o Čapkovi, ale o každom, kto mi niečo dala ktorý ma niečo naučil. Nielen spisovateľov mám na mysli. Niečo mi daliaj herci, napríklad Kopecký, Hrušinský,Mistrík, Josef Polák či Kemr. (amnoho iných)
Treťou kapitolou sú Košice. Rodné mesto, kdemi vzduch vonia rovnako a predsa rôzne. Mesto, ktoré má krásnu históriu,kultúru a tvár Košíc vie byť nežná, ale aj drsná. A verte mi, že ako pamiatkach viete niečo viac, pozeráte sa na nich úplne inak. Napríkladja sa na Urbanovu vežu dívam úplneinak ako pred rokom. Podobne aj s osobnosťami. Inak sa dívam na Čordákovuulicu, alebo na pomník Sándora Máraia. Ak by som ako Košičan nevedelo svojom meste nič, hanbil by som sa k smrti.
No a poslednou kapitolou sú povesti,staré príbehy. Príbehy, z ktorých magickosť a tajomnosť voniaa striedajú sa v nich strašidlá, víly, škriatkovia. Milan Kolcun píše vo svojej knihe, žekaždá jedna povesť má v sebe čaro rozprávky, ktoré má skoro každý rád. Niečona jeho definícii bude.
Píšem aj o všeličom inom, napríklado svojom študijnom odbore. Keďže zasvätiť život knihám je krásne remeslo,určite sa v práci nebudem nudiť. Minule som držal v ruke Tolstojove Vzkriesenie (originál) a máte mi čozávidieť.
Počas blogovania som narazil na mnoho peknýchchvíľ. Zasmial som sa, keď mi admin (Robo) schválil článok do sekcie http://knihy.sme.sk a ja som si myslel, žeje žena. Tiež som sa zasmial, keď mi templar napísal, že by som moholkomentovať budovateľské dokumenty. Bohužiaľ nášho drahého templara musímsklamať, ale vôbec nemám hlas, aký si predstavuje.
Som vám všetkým vďačný, že som medzi blogermiuž rok a že vás baví čítať, čo píšem. Blogerov si vážim, niektorých môžemdokonca po roku považovať za svojich kamarátov.
Prajem vám všetkým krásny deň, prežite ho akovám srdce rozkáže. Pre priaznivcov dobrého filmu, na ČT1 pozerajte Bílu nemoc o 15.35. Večer sa tešímna filmové spracovanie Otčenáškovej novely,Romeo, Julie a tma. Už sa na Esterteším ako malé bábo na hračku.
