Tristan sa plavil po mori a opäť sa dostal do Írska. Manannan ho opäť dostal k Izolde. Tristan blúdil Írskom. V krajine sa nedopočul o dievčatách, ale o drakovi. Počúval ako ľudia rozprávajú o tom, že kto zahubí draka, dostane princeznú za ženu.
Tristan sa pobral k drakovi. Dlho ho čakal, niekoľko dní, až k nemu drak nakoniec prišiel. Zahliadol ho, bol biely. Strhol sa medzi nimi boj, drak otvoril čeľusť a vtedy mu Tristan bodol do hrdla svoju kópiu. Odsekol mu jazyk a zastrčil si ho do pančuchy. Jazyk bol ešte stále horúci a jedovatý, Tristan z toho omdlel.
Nebol však jediný, kto „zabil" draka. Správca írskeho kráľovstva našiel draka, odsekol mu hlavu a doniesol ju ku kráľovi. Izolda bola nešťastná, nechcela sa vydať za takú beštiu. To by bola šťastnejšia s tým drakom.
Spolu s matkou a Barngaine odišla k dračej jaskyni, kde uvideli Tistana. Brangaine v ňom spoznala Tantrisa, ktorého pred mesiacom liečili. Tristan však neprezradil svoj pôvod.
Tristan bol ranený jedom z draka, preto sa musel dlho zotavovať. Trvalo nejaký čas, čo sa o neho Izolda starala. Nesmierne ju priťahoval, hrával jej na harfu a ona bola naplnená šťastím.
Jedného dňa mu Izolda čistila zbroj. Všimla si jeho meč a našla stratený kus kovu. Ten, ktorý našla v strýkovej lebke. V tom okamihu sa láska zmenila na nenávisť. „Ty si ten muž, ktorý zabil môjho strýka." Chcela ho zabiť, ale Tristan jej povedal, „Zabil som ho v osobnom súboji. Nebola to zrada. Jedine ty by si sa zradila, keby si ma zabila." A Izolda sa na neho nepochopene pozrela. Tristan jej vysvetlil ako dopadol draka a ukázal jej jazyk.
Správca šiel požiadať pred celým ľudom Izoldu o ruku. „Bolo to veľmi ťažké, ale nakoniec mi bohovi pomohli. Som pre nich vyvolený. Keby ste mali v budúcnosti nejaký problém, pokojne sa na mňa obráťte." Chvastal sa správca.
Izolda sa pred neho postavila a povedala mu, že je obyčajný chudák a ľudská beštia. „Tu je muž, ktorý zabil draka." Skríkla a do sály vstúpil Tristan. Vytiahol v jednej ruke držal jazyk a v druhej vlas. Ten vlas patril Izolde. Tristan povedal, že Izoldu si vezme Mark.
Írsky kráľ povedal, „Nech sa váš kráľa ožení s Izoldou, nech tento zväzok prinesie mier medzi našimi krajinami." A tak sa pobrali do novej krajiny. Tristan šiel domov a Izolda šla na vydaj. Izoldina matka dala Brangaine nápoj lásky. „Cez svadobnú noc vylej polku do vína kráľa z Cornwallu a polku do čaše Izoldy."
Vyplávali z Dublinu a Izolda ešte stále nemohla odpustiť Tristanovi. Nehovorila s ním a ani sa na neho nepozerala. Chcela, aby jej prebehla cesta a tak povedla Brangaine, aby jej doniesla nejaký osviežujúci bylinný nápoj. V tom čase ľudia pili na mori z jednej misky. Keď jeden druhému podávali misku, najprv ich ruky boli chladné. Keď sa napili, dotkli sa vášnivo. Ich ruky boli horúce, ale horúce iba jeden pre druhého. Brangaine im omylom podala nápoj lásky.
Tak sa nemohli od seba odtrhnúť. Došli do Cornwallu, ale nedokázali sa vzdať svojich tiel. Izolda nestrávila s Markom svadobnú noc a Tristan tak nakázal Brangaine, aby nahradila Izoldu. Brangaine šla do kráľovskej postele hneď ako zhasli svetlá.
Tristan a Izolda rýchlo vzbudili pozornosť. Bola tu obrovská nenávisť ľudí, ktorí túžili po Tristanovej smrti. Nakoniec si to všimol aj kráľ a tak vyhostil Tristana z kráľovského dovra. Tristan sa však s Izoldou stretával naďalej.
Jedného dňa ich však nachytali. Oboch spútali a chceli ich upáliť v jame zahádzanej vetvami. Priviedli Tristana k útesu, aby učinil obeť. Izolda naň kričala, aby sa zachránil. Tristan jej povedal: „Ak budeš žiť, žiadna smrť ma nezahubí." A tak skočil z útesu do mora.
Odporní ľudia sa tešili z Tristanovej smrti a presne tí istí ľudia navrhli kráľovi, aby im nechal Izoldu. Vraj sa s ňou chcú pohrať pred jej smrťou. Zlí ľudia nikdy nemali dobré úmysly.
Tristan však nezomrel, prežil skok do mora. Zdá sa, že Manannan si ho obľúbil. Druhýkrát mu zachránil život. Tristan nastražil pascu. Zachránil Izoldu a boli spolu šťastní. Šťastní, dokým neprešli tri roky. Nápoj lásky trvá iba tri roky. Vtedy sa Tristan a Izolda vrátili do skutočnosti. Stále sa milovali, ale ich srdce bolo ťažké kvôli Markovi.
Preto sa vzdiali. Tristan odišiel s Gorvenalom a Izolda sa vrátila do Cornwallu. Prisahala svojmu manželovi vernosť.
Tristan sa dal do služieb kráľovi Hoelovi v Bretani. Kráľ mu našiel nevestu, ponúkol mu za manželku svoju dcéru. Volala sa Izolda Bielych rúk. Tristan sa pozrel na ňu a skoro sa rozplakal, myslel stále na inú Izoldu.
K žene sa správal ako kus ľadu, bol chladný. Bol odmeraný a neprejavoval city, ona preto trpela. Bola smutná, nenaplnená šťastím. Dokonca svojmu bratovi Kaherdinovi povedala, keď ju oprskalo blato , že „Aj blato má ma radšej ako môj muž." A Kaherdin vypočul smutného Tristana. Vtedy sa pravda dostala von, Tristan však sľúbil, že sa pokúsi na svoju minulú lásku zabudnúť.
Po rozhovore s Kaherdinom pevnosť nečakane napadli. Tristan bol vážne zranený a poznal iba jedného človeka, ktorý by ho mohol vyliečiť. Povedal Gorvenalovi, aby odišiel za kráľovnou Corwallu a poprosil ju o pomoc. No a ten šiel. Ono to už tak býva, že keď je človek zamilovaný, zabudne na všakovaké prísahy a Svetlá Izolda (cornwallská kráľovná) odišla za Tristanom.
Gorvenal sa dohodol s Tristanom, že keď sa vráti bez Izoldy, nech dá na loď čierne plachty a keď s ňou, nech dá biele plachty. Gorvenal síce vyvesil biele plachty, ale Tristanova žena, Izolda Bielych rúk bola veľmi žiarlivá. Povedala manželovi, že na lodi visí čierna plachta. Tristanovi puklo srdce a zomrel. Naplnilo sa prianie Svetlej Izoldy spred rokov: zabila ho, vlastným srdcom.
Gorvenal sa dostal spolu s Izoldou k Tristanovi, bolo neskoro. Izolda ho videla už mŕtveho a takisto jej puklo srdce. Ľahla si na Tristanov meč a odišla za ním do podsvetia.
Povráva sa, že ich pochovali vedľa seba a z mohýl vyrástli stromy, ktoré mali prepletené vetvy.
Tak končí smutný príbeh o Tristanovi a Izolde.
Bibliografický odkaz:
BELLINGHAM, D. 1996. Keltská mytologie. Praha : Volvox Globator, 1996. 128 s. ISBN 80-7207-013-4.
