Jeseň farbínielen fyzicky, ale aj našu dušu. Minule som si všimol farebné, červené brezy,keď som zatúlal ku škôlke, ktorú som navštevoval. Ozaj, kam ste chodili doškôlky?
Keď som si taspomenul na Josefa Ladu a jeho výrok, „Detstvo poznačí človeka na celýživot", pozrel som sa na škôlku a začal spomínať na svoje detské, nezbednékúsky. Hľadel som na dve červené brezy, ktoré si ma isto pamätali. Veď oni boliprvými bránkami, keď sme hrali futbal. No a ja si pamätám ako druhá bránkabola preliezka a tam na nej som spoznal chlapca, ktorý sa tuším volalDušan. No a on raz spadol z preliezky, lebo chcel zabrániť gólu.
Pamätám si natoako sme hrali guličky. No a to som si spomenul na Wericha a jehoguličky, nato ako mu chýbal v Amerike domov, aj keď v nej bolšťastný, ale „tady jsem nehral kuličky." Tak som si povedal, že keď sa niekedypoberiem na „Olšanské hřbitovy", tak donesiem Werichovi „kuličky".
Pamätám sa ajnato ako sme sa hrali v škôlke na ninja korytnačky, ja som chcel byť stáleLeonardo. Dokonca som si našiel pri tých červených brezách nejaké pohodenédrevá a to bol môj meč a tak sme chytali Šrédera.
Potom som sapozrel na fotku, ktorá bola pri jednej z tých briez a ja som bolnajvyšší škôlkar. No ale ako sa tak na seba pozerám, vyzerám rovnako ako keďsom mal 6 rokov.
V škôlke somzažil krásne časy, vystrájal som, o tom niet pochýb. Vyrástol som,čosi sa na mne aj zmenilo, ale tie brezy, tie tam ostanú navždy. A navždysi ich budem pamätať.
