Sedeli sme pred riaditeľňou, robili si ostré vtipy na účet vedenia. Bol piatok, asi sedem hodín ráno a ja som zaspatý sedel. Tomáš sa na mňa pozeral ako keby som mu zjedol poslednú večeru.
„Kdesi preboha včera bol?" Opýtal sa ma ako starostlivý otec.
„S jedným dievčaťom vonku." Odvetil som a zamilovane som sa zatváril.
„Zase?!?!?!?!" Rozkričal sa.
„Nie, to bola iná." Poznamenal som po chvíli.
Zakrútil hlavou a povedal niečo v zmysle, ja sa z tých tvojich dievčat zbláznim. Veru, čo sa týka dievčat, bol som svojský. Vlastne, to som dodnes. Išli sme radšej na telesnú výchovu, kde sme hrali ako stále futbal a nikto nechcel hrať.
Pamätám si na Miša, spolužiaka, čo obľuboval býčie žľazy, držkovú polievku a ktovie aké dobroty z kuchyne. Raz na poľskej hranici vytiahol z termosky držkovú polievku, lial si ju do gágora ako nejaký pomarančový džús a zobudil svojim mľaskaním a hlavne vôňou pol autobusu. Flegmaticky k tomu prikročil a povedal, „Klídek, to je len držková." No a ten Michal, on bol zvláštny chlapec. Ja som ho mal desne rád, hlavne za to ako raz behal pri bazéne a chcel kdekoho šmariť do vody. Namiesto toho sa pošmykol, spadol do vody a potom začal skúmať fyzikálne zákony plavárne. Veru, v škole sme mali plaváreň, miloval som ju.
Keď som spomenul Miša, je známy jeden príbeh s ním a s telesnou výchovou. Raz sme prišli na telesnú výchovu po obede. Teda, ak sa tej vývarovni, kde sa pripravoval zobákový guláš, dalo hovoriť jedáleň. Ktovie či to povedal z vlastnej skúsenosti, alebo ho inšpirovala chuť výdatného obeda. Skrátka a dobre, prišiel do šatne, začal sa vyzliekať a povedal, „Fuj! Tu je smrad! Ako keby tu kone súložili!" S Tomášom a ostatnými sme vybuchli hurónskym smiechom.
Miloval som to obdobie. Teda ja ho milujem aj teraz. Boli to časy prvých prechádzok s dievčatami. Učili sme sa utekať z rande, jesť obed zo zatvorenými očami a nenávidieť angličtinárku. Ona bola nádherná a príjemná, zabudli sme pri nej na to, že walk je chodiť. Keď si teraz spomínam, že sme s ňou mali aj literárny krúžok, chce sa mi plakať. Ono to s literatúrou nemalo spoločné nič. Boli to feministické prednášky, kam by sa zopár diskutérok SME mohlo ujať. Keď nad tým rozmýšľam, jednu vec som sa tam naučil.
Bolo to niekedy v stredu a my sme sedeli v nejakej dielni. Miestnosť plná zverákov, špinavej podlahy, pílok a ktovie akého smetia. Vyučujúca nás privítala dôstojne ako stále. Vstúpila do miestnosti a zakričala na spolužiaka, Kuba tuším, „Vyzerám ako šľapka?" A potom mala neviem koľko minútový monológ, že je silne veriaca a nikoho ona neuráža, len vraj podľa farárov chodí vulgárne oblečená. Úprimne, ani neviem, čo to je vulgárne oblečenie. Viem, čo je vhodné a nevhodné oblečenie. To mi príde, ako som raz prišiel na rande v roztrhaných teniskách, ale o tom niekedy inokedy. Vyučujúca, teda Profesorka, začala básniť o Hemingwayovi. „To bol taký dobrý človek. Určite by si ma vzal za ženu, on bol taký chutný. A viete, čo urobil? On bol spisovateľ!" Potom prišla k tomu, že mal depresie, pil absint a nakoniec sa zastrelil. „Ó, to je také krásne!" Povedala. Skutočne netuším, čo je krásne na tom, keď si niekto zoberie život. To bolo asi jediné o literatúre, čo som sa tam naučil.
Časy stretávania sa s dievčatami na prestávkach. Prvé lichotenie, prvé dotyky, prvé zahanbenia sa pred nimi, prvé priateľstvá, prvé lásky. Prvé čakanie v rade na obed, prvé hádky s priateľmi kvôli hlúpostiam. A všetko to pekné takisto skončilo. Prišiel čas maturitný, o ktorom som vlastne chcel pôvodne písať.
Ja som maturoval z chémie, angličtiny, slovenčiny, informatiky a dejepisu. Cez akademický týždeň som sa toho veľa neučil. Keď si na to spomeniem, v podstate mi to trošku pripomenulo skúškové obdobie. Učil som sa tak, že som viac behal za dievčatami ako sa učil. Potom tie skúšky aj tak vyzerali. Improvizoval som a hral som divadlo.
Čo maturity? Chémia bola asi najľahšia, rozprával som o kyslíku a o termochémii. Vedel som z 30.tich otázok asi 7, ale vytiahol som si tú prvú. A ako som si robil prípravu. Bol som šťastný, prvýkrát som si uvedomil, „Hurá, ja som si vytiahol dobrú otázku." Ale bolo to aj poslednýkrát, keď som to hneď od začiatku nezačal ľutovať.
Na angličtine som povedal, že nepijem alkoholické nápoje a že si neviem spraviť praženicu, ako sa tomu hovorilo, scrambled egg? Práve tohto jazyka som sa bál a je to zvláštne s angličtinou. Na strednej škole sme mali takú divnú angličtinu. Najprv nás učila nejaká žena, čo nám hovorila, „A ty si debil, alebo čo?" Alebo raz sa Kuba spýtala, prečo je zapísaný a potom zahrešila. Bolo to krásne vysvetľovanie gramatiky, ktorú som dodnes nepochopil. Hlavne future perfect continues. Potom nás učila taká, ktorú viac zaujímala naša viera v Boha ako naša angličtina. Raz sme preberali nejaký kondiciánal, či ako sa tomu hovorí. Pozrela sa na Tomáša, alebo na Kuba, alebo na oboch a riekla. „Ó, chlapci! Poďte vo štvrtok miništrovať!" Je to zvláštne, obaja sú ateisti a obaja sa narodili v ten istý deň. Neskôr sa naša angličtina aj trošku zlepšila. Učil nás jeden milý pán, mal som ho rád. On bol prvý, kto nám vysvetlil, čo znamená nuclear family. (Family from Cernobyl.) Myslím, že vďaka nemu sa moja angličtina zlepšila. Nebyť jeho, možno ovládam slová ako religion, heaven, all the people a to je asi tak všetko.
Potom prišla slovenčina. Sú sny, ktoré sa plnia akoby na presne tú chvíľu. A ono sa mi to stalo iba pri maturite zo slovenčiny. Vytiahol som si otázku, „Druhá svetová vojna vo svetovej a slovenskej literatúre." No to som si ani nemusel robiť prípravu, vtedy som začal hovoriť o Ernstovi Greaberovi, o Jozefovi Schwarzovi, dokonca aj o Ludwigovi Kernovi. Z nich troch som mal asi najradšej Ludwiga, teda nie. Najradšej som mal Štajnera. Rozprával som ešte o Hellerovi, o Mailerovi a ešte aj o knihe, ktorú som vtedy čítal. (Dokonca som o nej ako o jeden z prvej písal blog.) Rozprával som o Námestí svätej Alžbety. Mal som Rudolfa Jašíka rád. Neskôr som si o Jašíkovi prečítal, že sa raz na ukrajinskej hranici opil a v krčme ničil Tisove a Hitlerove obrazy. Po tomto som ho mal ešte radšej.
Zvláštne, vtedy som o Karlovi Čapkovi, ani o Jaroslavovi Haškovi nepovedal ani slovo. Nečítal som ani jedného, nevedel som nič o ich živote. Nevedel som, že niekedy príde čas, že sa s nimi stretnem. Teraz je to iné. Myslím si, že sú to práve oni dvaja, ktorí mi začínajú splniť si sen a raz sa vďaka ním stanem novinárom. (V živote som žurnalistiku neštudoval a ako som veľmi chcel. Ale myslím, že žiadna žurnalistická príručka, žiaden odborný žurnalistický text mi nedal toľko ako práve tí dvaja slávni novinári.)
Na ďalší deň prišla informatika. Nemal som ani šajnu, ale vynašiel som sa v príkaze IF. Zvláštne, ako človek dosiahne niečo, pokiaľ sa nevzdáva.
A čo dejepis? Dejepis bol zvláštny, všetko som opísal z historickej mapy a o Napoleonovi som toho vedel akurát toľko, čo som si prečítal vo Švejkovi. Ale o tom som hovoriť nemohol, tak som použil nejaké pomôcky.
No toľko ja, čo vy a vaše maturity? Aké máte spomienky?
