A tak ako prišiel prvý sneh, nastali starostí. Zamrzol potok i jazero a stromy dostali bielu prikrývku. Borovicová vôňa ostala, ale ľudia žijúci v lese, majú mnoho práce. Najprv treba zakúriť v peci. Zatiaľ len vstali, zapálili si sviečku a sledujú ako je vonku. Je to nádherný pohľad, pozerať sa do tmavého, zasneženého rána cez sviečku. Milujem sviečky, na ten oheň by som sa dokázal pozerať hodiny. Je to krásny pocit sledovať ako oheň cestuje a putuje.
I ľudia, ktorí žijú v lese, majú tento pocit. Otec rodiny si ešte pred raňjkami vezme do ruky sekeru a ide von. Príde k zamrznutému jazierku a rúbe. Rúbe do ľadu, aby vytvoril dieru. Podľa miestnej lesnej povery, mal by to robiť medzi Martinom a Ondrejom, ale tohto roku začalo snežiť skôr.
Keď sa vráti domov, zacíti vôňu cibule. Jeho manželka vzala masť a začala robiť praženicu. Najprv pokrájala cibuľu, papriku a hodila i kúsok slaniny. (Teda harapaščik, aby som bol presný, ale potom by som musel vysvetľovať, čo je to za slovo.) I vajíčka sa rozbili a začali sa miešať. Voňalo to tak dobre ako mätový čaj, čo sa chladil pri okne.
Deti už neboli doma, kamsi zmizli. No kam by šli tí dvaja hastroši? Vzali z maštale seno a utekali do lesa. Dali ho srnkám, nech nehladujú. Prirodzene, že boli uzimení, keď sa vrátili a tešili sa na praženicu. Voňavá praženica, do ktorej sa pridala soľ, aby mala lepšiu chuť. K tomu si dali chleba, voňavý, čerstvý, osolený s chrumkavou kôrkou.
Nabalili sa všetci poctivo do práce a šli na lesný vlak, čo ich ta zavedie. Vzali na seba čapice (s brmbolcom), šál, rukavice a najhrubšie kabáty, aké boli doma. Keď vonku prvýkrát nasnežilo, vo vlaku, cestou do práce, je úplne iná atmosféra. Ľudia sú nejakí iní, majú v sebe viac citu, nehy a úsmevu. Akoby sa vracali do svojich detských rokov, keď chceli vystrájať. Guľovať sa a jašiť, postaviť snehuliaka a skamarátiť sa s ním.
Takto si nejako predstavujem prvý sneh niekde v lese. Toto vidím v knihách Karla Klostermanna alebo Trygve Gulbranssena. Hoci na obe by sa skôr hodil kočiar alebo sánky.
Dnes je to prvýkrát, čo zasnežilo. Mám chuť na praženicu, mätový čaj a vypočuť si túto melódiu. (I keď je ešte skoro.) Ako však poznám hlavné mesto, dlho ten sneh nevydrží. Ale koľko bude kolo toho náreku.
Majte teda pekný deň prvého snehu (neviem kde ako, ale v Prahe ma to dnes prekvapilo a rozšírilo jamky pri úsmeve) a choďte si do knižnice požičať Vianočné oplátky od Martina Kukučína.
