Cítil som sa ako v bratislavskej MHD. Ten neuveriteľný, deprimujúci hlas: Nasledujúca zastávka: Šafárikovo námestie. Ja neviem, či ten hlas ukradli dozorcovi z Ilavy, ale je tak odstrašujúci, depresívny, že človek si to má chuť ísť šľahnúť rovno niekde pod koľajnice, aby to nemusel už nikdy počúvať. Keď si to tak čítam po sebe, musím sa rehotať z toho zistenia. Teda, ja som nad tým nikdy nepremýšľal, on ma k tomu doviedol minule Juraj na pive. (Mimochodom, hlas v Prešovskej MHD je taký istý.)
Pozeral som si staré fotky a pohľadnice ako je mojim zvykom. Občas mám chuť hrabať sa v spomienkach a predmetoch, ktoré mi nepatria. Vytváram si tak svoje príbehy, pohľad na staré budovy. Dalo by sa povedať, že si aj rád vymýšľam.
Milujem dobovú atmosféru starých Košíc a Hlavnú ulicu. Mama mi kedysi hovorievala o ľuďoch, čo sa v Košiciach narodili. Počas celého života ich sprevádzal staromestský šarm. Tých ľudí je našťastie (nielen v Košiciach) habadej. Cítim sa pri nich ako keby som počúval rozprávku, ktorú narozprával na platni Karol Machata. Alebo ako prvá cesta vláčikom po Čermeli. Alebo poriadne buchty s makom, práškovým cukrom a zapíjať to tým pravým byllinkovým čajom. To boli kedysi buchty. Keď ešte nebola tá pseudo-kaloricko-egocentrická doba, kde sa objedná 60 druhov mäsa s milónom omáčky, ale zajedá sa šalátom. (a po nich 100 klikov, pretože si treba držať líniu.)
Vráťme sa k tej starej fotke. Na tej fotke ma zaujal istý pán, ktorý má až fototerapeutickú schopnosť. Je to ten pán, ktorý má v jednej ruke tašku a druhou rukou dvíha klobúk, aby sa pozdravil. To mi dnes spôsobilo neuveriteľnú radosť.
Prečo?
Prečo v dni, ktorý je príjemný ako reči po neúspešnej skúške, mi urobil radosť obyčajný chlap, ktorý si dáva dole klobúk? Pretože to sú presne Košice.
Dodnes je to mesto, ktoré má tento staromestský šarm, ako moja mama hovorieva. Stačí sa prejsť po Hlavnej a človek je v úplne inom svete. Akoby stále počul zvuk cinkajúcich električiek, vôňu košickej šunky a pohľady hľadiace na vežu, ktoré pripomínajú jedného zvonára.
Čo by som teraz chcel?
Prejsť sa po Hlavnej ulici a ísť na kávu. Sadol by som si k Sándorovi v tej kaviarni, porozprával mu svoje radosti a strasti. Rehotal by sa, pretože veľmi dobre rozumie zvedavým očiam brčkavého chlapca. Potom by som zašiel do Dómu svätej Alžbety za Jezuliatkom. Prešiel okolo divadla a dotkol sa svojho znamenia vo fontáne znamení. Ako malý som sa v tej fontáne chcel kúpať, ale naši mi to nedovolili. (Toto som si inak vymyslel, ale okrem jednej baby mi to každý verí.)
Pravdaže aj ku starej Aide by som zašiel a pospomínal na príbehy Starej Aidy na Poštovej ulici. A čo potom? Došiel by som do Red nose na pivo s chalanmi. Dal by som si prešovskú 12 a holíčske pivo.
A čo s tým má spoločné chlapík so zdraviacim klobúkom? Úplne všetko. Ono to je celé mesto. Mesto klobúkov a dámskych šiat. Mesto usmievavých očí, rozsvietených kaviarní a duch Sándora Máraiho. Asi by som potreboval tú jeho vetu počuť. „Nebesia tušia, kde to počul.“
Mal by som sa vybrať na východ a dopriať si toho staromestského klobúku.
