Vždy, keď kupujem kvety, myslím na Troch kamarátov. Je to jedna z kníh, ktorá ma sprevádza celým životom. Ako 18 ročný som sa cítil ako Robby, ktorému na ramene zaspala Pat. Voňala broskyňami. Keď som bol starší, tváril sa ako Posledný romantik. Po tridsiatke sa cítim čím ďalej tým viac ako tichý, nenápadný Otto, ktorý sa usmieval. Je to jednoduché. Maličký bol vystrašený zo života, Posledný romantik strašne kecal a Otto Koster bol tichý. Ktovie, o pár rokov budem raňajkovať párky a zapíjať ich rumom, možno sa nájdem v Alfonzovi. (Ale krkovičku na kapuste by som si dal.)
Stál som v rade v kvetinárstve a čakal, kým na mňa príde rada. Keď chlap ide kúpiť kvety, myslí si čokoľvek. Už síce nemám 19 rokov, keď som minule vreckové na gerberu a otáčal sa za sebou, aby ma nikto nevidel. Boli to svojim spôsobom pekné časy. Ako každý chlap, mám pochopiteľne obrovské množstvo zaujímavých situácií s kvetmi. Napríklad, keď kvet jednoducho odpadol a mne ostal prázdny papier. Alebo mi samotný kvet vypadol a ostala stonka. Kvôli jednej dotyčnej som kradol kvety niekde v Kavečanoch v dome. Horšie, že sa to neľúbilo miestnemu Dunčovi a ja som si našťastie odniesol len zopár škrabancov od tŕňov.
Keď som tak stál v kvetinárstve, usmiala sa na mňa kvetinárka. Kývol som hlavou a pozeral sa, čo kde je. Pozrel som sa na karafiáty, spomenul si na svoju kamarátku Julku (to je tá, čo má rada zmrzlinu) a pousmial sa. Vždy na ňu myslím, keď vidím karafiáty z prozaického dôvodu. Julka je skvelá kamarátka, s ktorou má sprevádza sila už nejaký ten čas. (Ešteže ani jeden z nás nemáme radi Star Wars.) Tá paralela s karafiátmi mi príde na um preto, lebo raz sme sa zhodli v jednej veci. Karafiáty na rande nie. To nie je učiteľka zo školy, ktorej sa kupuju kvety preto, aby sa nepovedalo. Na rande sa predsa chodí inak.
Stál som v kvetinárstve, prehodil s kvetinárkou pár úsmevov a niečo mi napadlo. Teda možno to bolo ňou samotnou, ktorá sa snažila šíriť úsmev a pozitívne šťastie. Prišla mi na um myšlienka. Koľko príbehov majú kvety! Je to pekné, milé a šteklivé. Kvety, kvetinárky a ženské sukne majú v sebe nejaký šteklivý pocit, o ktorom sa nikdy s nikým nerozprávame.
Ľudia, ktorí pestujú a predávajú kvety, majú istý pôvab tento príbeh šíriť. Vždy ochotne poradia, povedia, akú košeľu si na rande obliecť a podobne.
Celková vôňa a prítomnosť kvetinárstva vo mne vyvoláva akýsi pocit vznešenosti. Je úžasné vziať ženu s košíkom jedla a vína (áno Rasťo, červeného) niekam na lúku a spoločne sa pozerať na hviezdy. Koľko hlúpostí som ako chlap urobil kvôli kvetom? Strašne veľa. No a to všetko ma usmieva a dodáva nádherný pocit práve v kvetinárstve. Práve to, že to vo mne neumrelo.
Prišiel som na rad, spýtala sa ma, čo si vezmem.
„Červenú ružu.“ povedal som hanblivo a dal jej peniaze na pult.
„Na rande ju ani netreba ani zdobiť, čo?“ usmiala sa.
„Na rande sa ide v tričku Ajaxu Amsterdam?“ pošteklil som ju.
„Sú chlapi, ktorí radšej hrajú počítačové hry ako kupujú kvety.“ povedala vyčítavo, ale hneď sa začala smiať.
„Ako hovorieval Winchester v MASHi, majú svoje záujmy a ja mám tiež svoje.“ povedal som jej a obaja sme sa zasmiali.
„Tak si to užite.“ povedala mi .
„Užijem(e).“ dal som jej peniaze a šiel preč.
Bol som vysmiaty a cítil sa ako, keď v marci začne svietiť slnko. Kvetiárstva majú čaro a na mňa to všetko tak krásne doľahlo. Mal by som chodievať do kvetinárstva a medzi na nami, Julke nesmiem nikdy kúpiť karafiát. (Čisto sebecky, nie kvôli nej, ale kvôli sebe.)
P.S. Aký má pre vás význam postava Gottfrieda Lenza?
P.P.S. Mamke sa ruža páčila.
