Terry Fox a jeho odkaz
Azda jeden z najsmutnejších, ale zároveň najkrajších príbehov o behaní je príbeh Terryho Foxa. Nejde o žiadne tajomstvo, keď napíšem, že počas behania myslím na Terryho Foxa. Krutý, ale zároveň nádherne ľudský príbeh plný dojatia ma vždy inšpiruje, aby som to nevzdal.
Beh je pre mňa odkaz, ktorý by som rád zanechal Terrymu. Terry Fox je pre mňa niečo ako Mickey Goldmill pre Rockyho. A tak, ako sa Mickey staral o Rockyho aj mimo ring, Terry Fox vďaka láske k behaniu mi ukázal, že sny sú skutočne možné. Začnite behať! Uvidíte, že, keď pôjde do tuhého (aj v reálnom živote), nepoložíte sa na lopatky!
Ide sa na Island!
Rád by som vám napísal príbeh o chlapcovi, ktorý si splnil svoj škandinávsky sen.
Bolo to asi niekedy minulé leto, keď sme prišli s kamarátom na jeden nápad. Čo tak ísť na Island? Nechali sme nápad otvorený, občas si čosi prečítali a bavili sa o inom. V marci som si kúpil vstupenku na maratón v Reykjavíku. Rozhodol som sa, že odbehnem 10 km.
V júni sme si kúpili letenku a ubytovanie. Čakala ma pred letom nová výzva. Trénovať v lete, keď sú u nás horúčavy.
Do Reykjavíku sme prileteli s kamarátom niekedy 17.8. na obed. Prvýkrát v mojej vysnívanej Škandinávii s chladným počasím a túlavými topánkami. Túlali sme sa uličkami severného mesta, obaja nevyspatí a hladní. Zakotvili sme úplne náhodou v talianskej reštaurácii, ktorá dokazovala, že nie je leto. Bolo to miesto, kde človek načerpá energiu. Po tom, ako sme sa najedli, prišla úplne iná nálada.
Samotný Reykjavík ma očaril. Cítili som sa v polke augusta ako na Vianoce. Pobehovali kolo nás škandinávski škriatkovia, za rohom striehla vianočná mačka a kebyže začalo snežiť, boli by to úplné Vianoce. (Mimochodom, páčili sa mi islandské suveníry, mali vianočných škriatkov na vianočných guliach.)
Kráčal som hore kopcom a nechal sa okúzliť nádherou, ako sa z rybárskych domov a bášt vytvorilo jedno nádherné mesto. (A len tak mimochodom, 4 dni sme kráčali kolo jedného domu, pokiaľ sme neprišli bližšie a neuvedomili si, že stojíme pred domom, kde sa stretli Gorbačov a Regan a história to pozná pod názvom Summit v Reykjavíku.)
Na severe je more chladné a vietor fúka zo všetkých strán. A ja som si ani neuvedomoval, že za dva dni budem behať pri mori.
19.8.2023 alebo ako sa behalo v ríši škriatkov
Ráno 7:00: Nevedel som spať. Čiastočne za to môže nervozita, čiastočne pitie čierneho čaju o 22:30. Na raňajky som si dal Skyr (odporúčam každému). Dal som si kávu a kráčali sme pomaly na miesto činu. Celé mesto chutilo atmosférou maratónu. V centre mesta boli samé dúhové zástavy, vlajky Islandu a každý bol milý a usmievavý. Prišli ľudia z celej Škandinávie, bolo to akoby človek zbieral známky. Tam sú Švédi, tam asi Nóri, niekde za stromami boli miestni Islanďania.
9:20: začal som sa naťahovať, prebehol kolo jazierka a všímal si to všetko. Na pretekoch neexistuje nepriateľ. Každý, kto tam príde, je víťaz. Každý z nás vie, aké je ísť behať za akéhokoľvek počasia.
9:30: mierna nervozita. Sedel som na lavičke, pozeral husi a kačky, ktoré si užívali jazierko.
9:35: idem na štart
9:40: vybehli sme
Vybehli sme na trať a bolo tam neskutočne veľa ľudí. Atmosféra bola úžasná, fandili nám ľudia z mosta. (Keby som im tak aj rozumel, keďže všetko rozprávali po islandsky.) Hovoril som si, nech neprepálim štart a držal som sa. Postupne som behal, vyšli sme na kopec, užíval som si ľudí. Niekedy pri behaní príde moment, že sa človek sústredí na niečo úplne iné. Beh si ho absolútne podmaní. A ja som si to uvedomil, keď sme vyšli hore na kopec a predo mnou sa rozprestrelo celé more.
Atmosféra bola neuveriteľná, ľudia púšťali hudbu, miestni ponúkali vlastné napečené dobroty, ľudia nás ponúkali šampanským, každý tlieskal. (Ešte keby som im aj rozumel, čo hovorili.) Z 10.tich kilometrov som behal asi 8 pri mori. Nikto sa nijak extra nepredbiehal, nikto nikoho nevytláčal, behal som si a mal pocit, že ani nie som na pretekoch. Užíval som si islandskú nádheru, more, ľudí okolo. Ani som si neuvedomil, že sa blížime k cieli. V centre Reykjavíku bolo oveľa viac ľudí. Fandili nám aj turisti, ktorým som konečne rozumel, pretože prešli do angličtiny. Dobehol som do cieľa a mal som po tom. Podarilo sa.
Počasie nám vyšlo. Bolo príjemných 17 stupňov, stáli pri mne všetci škandinávski škriatkovia a dodnes som si to užíval. Šlo o prvé preteky (a dokonca aj beh) mimo Slovenska. Beh na Islande mi otvoril oči a pochopil som odkaz, ktorý mi severská príroda dala. Akoby mi Terry Fox povedal, že sny sú možné, ak sa o nich pokúsiš.
Venujem všetkým, ktorým to už nemôžem povedať osobne.
PS: Už viem, kam pôjdem nabudúce, ale nechám vás v neistote.
PPS: https://www.rmi.is/en/reykjavik-marathon-2023
