Celý komplex štadióna má asi 3 ihriská. Jedno je to obrovské, hlavné. To, kedysi hrala Lokomotíva Košice a potom aj mužstvo 1.FC Košice. Ďalšie irisko je tam hore na škvare. Keď ste kedysi skákali cez plot ako autor článku, museli ste mať tenisky od škvary. To tretie je trochu nižšie, hovorilo sa mu Sahara. Dôvod bol jasný. Tam rástla tráva tak pred našim letopočtom.
Boli raz dvaja šarvanci, ktorí trénovali na štadióne železničiarov. Chodili spolu na tréningy. Dýchali spolu rovnaký futbalový prach, mohli hrať so zatvorenými očami. Keď jeden nahral, druhý vedel kam má dobehnúť a kde vystreliť. Kľučky šli jednému, druhý mal zasa futbalové oči. Šimon a Gyula. Šimon bol strelec a Gyula nahrávač.
Gyula mal futbalové oči. To je to, keď viete správne formulovať prihrávku. Vedel, kedy si podržať loptu, kedy zasa prihrať a kedy vystreliť. On sa vyžíval v tých situáciách. Išli na neho dvaja, traja hráči a on prihral. Nikto nevedel pochopiť ako dokázal dať jasličky trom hráčom. Našiel si jednoducho cestu ako sa zbaviť lopty a neurobiť pri tom chybu.
Prišiel však vek dospievania a naši kamaráti sa museli rozlúčiť. Do dorasteneckého veku sa dostal nekompromisný zakončovateľ Šimon. Gyula nebol úspešný. Nevedel robiť kľučky, ani chladnokrvne zakončovať. Povrávalo sa, že keď strelil gól, bola to viacmenej náhoda. Ba dokonca aj to, že má príliš veľký bachor a preto nevládze behať. O čo viac ho to mrzelo, keď tieto reči prinášal jeho dlhoročný kamarát. Netajil sa ani tým, že je úprimný a prskol mu to do ksichtu. Niekedy sa stáva, že aj údajne najlepší kamarát dokáže byť veľmi krutý.
Karel Čapek píše vo svojej poviedke, že žiaden ľudský cit nie je tak vzácny ako priateľstvo. Ibaže to je podľa pana Karasa možné len, keď je človek mladý. Potom sa sklame a do každého ďalšieho vzťahu ide s nejakou nedôverou. Preto možno spomíname aj na prvé lásky a detské kamarátstva ako na nejaké iné životy. Životy, ktoré sme nemali popretkávané hnusnou surovosťou.
Gyula plakal. Chodil po Városi ako mátoha. Nič v jeho živote nemalo zmysel. Stále myslel na tú neuveriteľnú zradu. Rodičia samozrejme všetko vedeli, ale smerovali ho k tomu, aby si to vyriešil sám. Gyula si našiel iných kamarátov, prihlásil sa do mestskej knižnice a čítal si Červenú knihu rozprávok. Skrátka a dobre, robil všeličo možné. Ale na futbal zanevrel. Dokona aj v knižnici sa vyhýbal knihám so športovou tematikou.
V tej knižnici spoznal dievča, čo milovalo rozprávky. Chodila vždy v šatách a stále sa naň škerila. Liečila ho tým, pretože skutočný dievčenský smiech dokáže v chlapskom smútku zahnať chmury. Keď boli starší, vzal ju na kolotoč, cukrovú vatu a zmrzlinu. (Keďže príbeh nie je o mne, žiadna pistáciová zmrzlina tam nebola. On miloval vanilkovú.)
A tak rástli, chodili spolu von, čítali knihy a pozerali sa na to ako chodia po Košiciach električky. Doštudovali a šli pracovať. Tam sa Gyula stretol so starším kolegom. Pracovali spolu, starší kolega naň dohliadal a rozprávali sa o všeličom. Hovorili mu Paľo a skoro vždy nosil červené tričko.
Keď už boli kolegovia nejaký ten rok, chodili spolu aj k Bauerneblovcom. Debata sa vyvíjala nejakým smerom. Bavili sa o dievčatách, o knihách a o všeličom inom. Pri pive sa neraz čaša zvedavosti naplní a takisto sa aj Gyula chcel niečo spýtať. Opýtal sa ho, prečo nosí tak často červené tričko.
Paľo sa na neho usmial. „Škoda, že si nemôžem na to tričko našiť číslo 9.“
Nerozumel, čo má ta deviatka znamenať. Nechcel mu to povedať a čiastočne si spomenul na futbal. Určite to bude mať niečo spoločné s futbalom.
Zvedavosť ho prekonala a ybral sa teda do knižnice. Vzal do ruky hsitóriu futbalu. Ako si to čítal, začal sa dostavať opäť k láske ku športu. Dokonca si mal chuť vziať loptu a zobrať ju vonku. Bol neuveriteľne šťastný a tej dievčine so šatami a srdečným úsmevom všetko prezradil. Povedal jej aj o Šimonovi, ale aj o svojej láske k futbalu.
Čo sa týka histórie futbalu, podozvedal sa mnoho vecí. To, čo sa dialo v roku 1930 a kto bol Jules Rimet. Resp. čo mal spoločné s trofejou, ktorú tak dlho dvihali majstri sveta. Na Julesovi Rimetovi ma mrzí len jedna vec, prezradím na konci článku.
Ako si tak Gyula prechádzal roky, zastavil ho rok 1958. Nielen pre futbal, ale rok október 1958 sa zapísal krvavou stopou. Hráči Manchestru United havarovali, keď sa vracali domov. Na palube lietadla zomrelo 23 ľudí.
Čítal ďalej a dozvedel sa, že Manchester sa nevzdal. Za pár mesiacov sa postavili hráči na ihrisko. Ešte pár dní pred zápasom nikto nevedel, kto nástupi a preto sa divákom dala prázdna brožúrka. Zapisovali si ju oni. Z pôvodnej zostavy nastúpil jediný. Brankár Harry Gregg.
Prečítal si ďalej, že po zápase začal trénovať s Manchestrom ďalší hráč. Našiel červenú deviatku. Bobby Charlton. Potom si čítal o Bobbym ďalej a dozvedel sa aj to, že v roku 1966 bol Bobby členom mužstva, ktoré dvihalo trofej Julesa Rimeta.
Rok 1958 mal aj svetlú chvíľku a Gyulovi sa zapáčil jeden príbeh. Je o chlapcovi z Brazílie. Jeho celé meno je Edison Arantes do Nascimento a my všetci ho poznáme pod menom Pelé. Jeho príbeh ho zaujal. Dozvedel sa, že Pelé bol veľmi mladý. Ale už v takom mladom veku robil problémy mnohým obrancom.
Gyula po prečítaní ihneď utekal do obchodu a chcel tmavomodré tričko. Dôvod bol jasný. Brazília v roku 1958 vyhrala Majstrovstvá sveta proti Švédsku. Hráči Brazílie mali na sebe oblečené tmavomodrý dres. Preto si Gyula utekal kúpiť tú farbu.
V pondelok prišiel do práce a hneď sa stretol s Paľom. Ten pochopil všetko. Niektorí ľudia majú jednoducho dar, že im netreba nič vysvetľovať a všetko chápu.
Počas obedňajšej prestávky sa spýtal Gyula Paľa jednu otázku.
„Prečo Bobby Charlton?“ opýtal sa ho.
„Pretože jeho príbeh postavil na nohy mňa. Tiež ma odmietli ako futbalistu a posmievali sa mi. Jedného dňa som si prečítal príbeh o tej tragédii a o oddovzdaní sa pre klub. Inak trénujem lokálny futbal v Šebastovciach. Prídi niekedy na tréning. To modré tričko si nechaj. Aj, keď novodobý Pelé asi nebudeš.“ usmial sa.
Po niekoľkých týždňoch Gyula prišiel na tréning. Nikdy za nich nenastúpil, pretože sa bál a ani fyzická kondícia vekom nepribudala. Ale vrátil sa späť k futbalu. Na tréningoch s chalanmi hral a opäť počul o svojich neprekonateľných prihárvkach.
Keď sa niekedy budete prechádzať Košicami a skočíte na pivo do Golema, uvidíte ich. Jeden nosí červené a druhý modré tričko. Len sa ich nepýtajte na futbal, lebo prídete domov až ráno.
Čo sa stalo so Šimonom? Nikto nevie, ale nejaké jazyky povrávajú, že obľubuje nápoje, ktoré majú prídavné meno dezertné.
PS: Čo ma teda mrzí na Julesovi Rimetovi? Zomrel v roku 1956. O dva roky na to získali prvýkrát zlato Brazílčania. Dva roky ho delilo od toho, aby Pelému podal ruku a usmial sa na neho.
