Boli sme chlapčiská s rozbitými kolenami na zamrznutom rybníku a milovali hokej. Ono to v tom malo pôvab a hrdinstvo Hucka Finna. Okolo nás netiekla Mississipi, mali sme svoj zamrznutý pľac tam kdesi pri potoku. Vzal som si hokejku, na seba tri svetre a deravé tenisky. Stretávali sme sa pri breze a všetci si hokejkami ťukli. No a potom to prišlo. Začali sme hrať. Šmýkalo sa a ja som bol viac na zemi ako na hracej ploche. Neraz som nedobehal loptičku (s pukom by to bolo o život) a roztrhal si nohavice. Padal som na zem, všetko ma bolelo. Domov som kráčal nenápadne, aby nikto nevidel, aký som prepotený, vymrzntý s rozbitými ústami a kolenami. Kravacajúc som sa usmial na mamu, ktorá radšej ani nehovorila nič.
Druhý deň som ležal v horúčkach, pretože som dostal zápal pľúc. Mamka mi uvarila lipový čaj, karhla ma chvíľku prísne, chvíľku uštipačne. To už vedela, že mi je lepšie. So štipľavými perami, boľavým nosom a silnými antibiotikami som myslel na jediné. „Nebolo to svojim spôsobom krásne? Cítiť sa aspoň trochu ako Ted Lindsay alebo Paul Coffey?“ Mamke som pochopiteľne nikdy nič nepovedal, ale ona to aj tak vie.
Ono to nevymrelo. Minule som šiel z práce domov, vonku mínus 10 stupňov a chalani hrali hokej. Kričali, zjapali a potom zažili kalváriu. Rodičia prišli na to, čo ich ratolesti robia a prečo si nepíšu domáce úlohy. Usmial som sa a začal nostalgicky spomínať.
Keď vidím tých chlapcov behať v zime s hokejkami, spomeniem si na Edmonton v 80. rokoch. To bol klub, ktorý v tom čase vyhrával snáď všetko, čo sa dalo. Je jasné, že za to mohol hlavne Wayne Gretzky, ale aj Jari Kurri, Mark Messier a takisto aj Paul Coffey.
Wayne Gretzky strašne obdivoval legendu Montrealu Howieho Morenza. Hovorí o ňom, že si ešte pamätá ako sa hrávalo na rybníkoch.
Britskí futbalisti majú na svojich príbehoch chodníky, kde sa snažia loptou hlavne nerozbiť obloky alebo okná áut. Všetci týmto príbehom prešli. Stanley Matthews, Bill Shankly, Matt Busby, Bob Paisley, Gordon Banks, Bobby Moore, Bobby a Jackie Charltonovci, Tony Adams, ale aj mladý Steven Gerrard. Chlapci poznajú okopané nohy a tvrdý pád na chodník.
Kanadskí hokejisti vychádzajú z príbehov o jazere. Korčuľovali tam a ľad na jazere je neraz krehký. Museli vedieť korčuľovať a brzdiť tak, aby nepadli ústami do čerstvého kačacieho trusu. Wayne Gretzky a Paul Coffey chodievali po tréningoch v Edmontone na rybník. Zahrali si s chlapcami a ukázali im ako brzdiť, ale aj ako strieľať góly.
Paul Coffey a Wayne Gretzky sú pre mňa nádherným odkazom svojho vývoja. Vie, kde začali a načo nikdy nesmú zabudnúť. Hokejisti ich formátu nikdy neodišli z čias, keď oveľa väčšiu cenu malo víťazstvo pred nárazom do stromu alebo do vtáčieho trusu ako strelené góly.
Som veľmi šťastný, že tá chlapčenská láska k hokejke nevymrela. Kde som ich mal najradšej? Oboch v Edmontone. Bol to silný klub a dodnes má obrovský odkaz. Keď prišiel Coffey do Detroitu, potešilo ma to. A to som ešte nič nevedel o hokejistoch klubu ako Gordie Howe alebo Ted Lindsay. (A čo ruská päťka?)
PS: Venujem Marekovi a Jardovi. Za to všetko, čo ma o NHL naučili.
PPS: A teraz vážne, všetci chalani s poobíjanými ústami a rozbitými ústami od ľadu, nsestálo to za to?
Obrázok: https://images-na.ssl-images-amazon.com/images/I/51XSLZP5SmL._SX342_.jpg
