Priznám sa, že si už poriadne nepamätám, kedy som sa rozhodol. Vedel som, že v Čechách som ešte nebehal a Karlovy Vary mi prišli ako celkom dobrý nápad.
18. máj 2024
18. mája som priletel z Košíc do Prahy. (Bolo to lacnejšie ako vlak.) Sadol som si na autobus a šiel na západ. Smer: Karlovy Vary. Pozeral som von oknom a spomínal. Ubytoval som sa, stretol sa s priateľmi, šiel sa najesť a vyzdvihnúť si štartovné číslo. Je úžasné, keď vás niekto čaká na stanici, ukáže, kam sa môžete najesť a tak.
Jarda ma odprevadil na štart a ja som sa kochal. Na každom bežeckom podujatí máme všetci niečo spoločné. Príbeh, úsmevy a niečo úžasné a fascinujúce. Ľudskosť.
Začiatok
Celý deň pršalo, potom prestalo. Nádherne sa vyčistil vzduch a vo mne sa začal rodiť príbeh. Nie je to len príbeh, keď bolia nohy. Prišiel polmaratón, ktorý som si užil najviac.
Trasa bola cez celé mesto. Ľudia na nás kývali, fandili nám a ja som sa začal pohrávať s myšlienkou, že dnes si spravím osobný rekord. (Myslel som na to už celý týždeň, že to cítim.) Isteže, šlo o naivné predstavy. Veď som nepoznal trať, určite príde kríza, atď, atď.
Po 5. kilometri ma nohy neboleli, cítil som, že som vo svojom. Stále som si hovoril, nezrýchľuj, neplaš sa, šetri sa. Ako stále. Prebehli sme celé mesto, mal som geniálnu prehliadku. A potom prišiel 11. kilometer.
11. kilometer
Keď som pil vodu, pozrela sa na mňa jedna organizátorka. „Ještě 10 kilometrů a pak je to celé vaše!“
Vášeň! Absolútne odovzdanie sa do toho. Dodalo mi to neuveriteľnú silu a odvahu. Veď ja to dokážem! Hovoril som si. (Úplne ma to dojalo, ale hovoril som si: „A neplač ešte, na to máš času dosť!“)
Ako som sa rozbehol popri rieke, stalo sa niečo neuveriteľné. Neviem či to bolo Jardom, ktorý mi predstavil príbeh o zázraku na ľade alebo organizátormi či celým mestom, ale ja som si nejako spomenul na vetu, ktorú Herb Brooks povedal na olympiáde svojim chlapcom. (1980 USA-ZSSR hokej.)
„Chlapci, najlepšieho brankára na svete ste posadili na lavičku!“
Bežal som ďalej, prebehol po moste a uvedomil si tú nádheru. Západ slnka. Jeden z najkrajších, najromantickejších prírodných úkazov ma opäť dostal. Behať pri západe slnka je nejaké naháňanie sa s nim, aby mi neušlo.
Dostal som sa na 15. kilometer, kde som už začal cítiť nohy. Ale našťastie len stehná. Nemal som ani pľuzgiere, neboleli ma palce a dych mi stačil. Nepridávaj! Hovoril som si.
Bežal som po kolonáde a užíval si ľudí, čo mi fandili. Je úžasné, s koľkými ľuďmi sa človek zblíži za tých pár hodín.
Koniec
21. kilometer a blížil sa koniec. Čas 2:32 a ja som dobehol. Naozaj som to dokázal. Posadil som svoje problémy, komplexy, starosti na lavičku. A mohol som oslavovať.
V každom z nás môže byť Mike Eruzioni. Jemu tiež neverili, že sa do národného tímu nehodí. Nebol najlepší, ale bol ten správny. Myslím, že mi polmaratón v Karlovych Varoch ukázal, čo všetko vo mne je a môže byť. Teším sa na ďalší rok.
PS: Pokiaľ ste sa ešte nestretli s príbehom o hokejovom zázraku, a nechce sa vám čítať celý článok, napíšem vám pár slov.
V roku 1980 sa postavili proti sebe na olympiáde dve mužstvá. ZSSR a USA. Sovieti mali už nejaký ten rok najlepší tím na svete a možno aj najlepší tím všetkých čias. Američania mali chlapcov z univerzít a trénoval ich Herb Brooks. Nominovať Mika Eruzioniho vraj nebol najlepší nápad. Pre národný tím sa nehodí. (Pozrite si, kto dal víťazný gól na 4:3. Alebo si pozrite film z roku 2004.)
Polmaratóny ma učia prekonávať prekážky. Bol som vyhorený, necítil som sa dobre. Vďaka behaniu to ide lepšie. A čo tak posadiť na lavičku stres, vyhorenie, problémy a hlúpych ľudí, ktorými sa netreba zaoberať? Mal by som si to neustále pripomínať.
