Dodnes si pamätám prvú cestu do tej haly, písal som článok o nejakom športovom mužstve a chýbalo mi asi pol strany. Napadlo mi v hlave, že by som tam mohol dať názor fanúšika a tak ten článok mal viac ako stranu a ja som sa šiel pozrieť na basketbal. (Pochopiteľne, že názor fanúšika som si vymyslel.)Stretli sme sa v hale a ja som prvýkrát videl ženský šport.
Časom som si zvykol chodiť na ten basketbal, najprv preto, lebo som písal články a chcel byť stále v obraze. Neskôr sme sa chodili pozerať na dievčatá a rozprávali sme o všetkom možnom, spievali „Tu me prometiste volver!". Teda, to sme viac vrieskali ako spievali. No a potom sa z toho stal akýsi pekný zvyk, kde som stretával kamarátov a mal som aj nejaký športový zážitok. Keď sa naše cesty s Tomášom rozišli, obaja sme chodievali na basketbal menej. (Hlavne ja.)Nechcelo sa mi tam chodiť, alebo som musel písať seminárku, alebo iné veci, alebo som už nebol v tom stredoškolskom období, čertvie, čo za tým bolo.
Tento rok som sa opäť objavil čaro ženského basketbalu. Bol stred februára, snežilo, čítal som Doyla a s kamarátom sme si zavolali, že by sme mohli ísť na basketbal. Po nejakom čase som opäť prišiel do haly v basketbalovom duchu. Opäť sme vystrájali samé huncútstva, smiali sa a rozprávali sa o dievčatách. Videl som opäť tú ženskú odhodlanosť, jemnosť a krásu. Na ženskom športe (aspoň, ktorý som videl) ma stále fascinovala tá jemnosť, niekde až nežnosť. Žiadne hádanie sa, opľúvanie sa, vyhrážanie, nadávanie na mamu, prepichnutie gúm na rozhodcovom aute, atď...V ženskom športe mi nechýba typická mužská ješitnosť.
Chodili sme na basketbal až dokonca sezóny, bavili sme sa s tým bývalým spolužiakom o basketbale, o basketbalistkách, o tom ktorá sa nám páči. Sem-tam sme niečo po španielsky vydumali a smiali sa z našej španielskej gramatiky. Dievčatá vyhrávali a hrali dobre, aj sme sa tomu tešili, aj sme si pohundrali, keď im to nešlo. A samozrejme, najväčšia zábava bola, keď sme počúvali reči „odborníkov" a všetkých, ktorí si prišli na basketbal vykričať pľúca. Takých ľudí je v Košiciach (a nielen v našom meste) požehnane a stále, keď ich stretneme, tak si spomenieme na nejaký zážitok a je nám smiešne. Okrem tých vulgárnych bola najznámejšia: „Ta co ši ligol píšťalku?"
Stretli sme sa so spolužiakom a ešte jedným kamarátom na poslednom zápase, hralo sa finále. Fandili sme, smiali sme sa, až kým nebol koniec. Tešili sme sa víťazstvu, radosti a chuti. Vtedy sme sa pozreli na tie šťastné dievčatá ako sa objímajú a radujú, sú dojaté, plné sĺz a preberajú pohár. Neviem si pomôcť, ale tá jemnosť, ženskosť, to je to, čo obdivujem na ženskom športe.
PS: Samozrejme, že rád sa pozerám aj na mužský šport. Obdivujem niektorých športovcov, ukazujú mi hrdinstvo, nebojácnosť, odvahu, bojovnosť a preto ich mám rád. Spomedzi mnohých spomeniem jediného, hokejistu Jirka Biceka. Ten pre mňa navždy ostane ako košický hokejista so srdcom pre šport.
