Povestný a nešťastný 18. kilometer
Lístok na polmaratón som si kúpil ešte predtým, ako ma zavolali dnu. Potom prišiel MMM v Košiciach a na 100. ročníku som behal tiež 21 km. Bohužiaľ, prišiel povestný, nešťastný 18. km a mne odišli nohy. Všetko bolelo, prišli kŕče a nastalo obrovské trápenie. Na druhej strane, pamätám si dodnes, ktorý presný moment prišiel pri štadióne TUKE, keď som si povedal, že to nevzdám. Že ma to len tak ľahko na lopatky nepoloží! Polmaratón som dokončil a nohy ma boleli snáď aj týždeň.
Ako sa pripraviť na Barcelonu?
Behal som aj v októbri a v novembri. V decembri sa mi podarilo 11 km, pred Vianocami 12. Milujem predvianočné obdobie a počas behania pred Vianocami 23.12. som počúval Vánoce na pražské čtyřce. Pred koncom roka som odbehol 13 km. A chcel som každým behom zvyšovať kilometre. Prišiel však január.
Chrípka, Terry Fox, Harold Abrahams a Eric Liddell
Január ma odpálil. Chytila ma hnusná chrípka, mal som horúčku 39 stupňov. Vôbec som sa necítil dobre. Nevedel som prestať kašľať. Šiel som k doktorke, aby mi niečo dala. Domov som šiel okolo Vodnej ulice a opäť to prišlo. Veď ja to dokážem! Dám sa dokopy a odbehnem to. Večer som si pozrel film Terry (2005) a kúpil si tričko Marathon of Hope. Preplakal som celý film. Terry Fox je pre mňa neuveriteľný hrdina s obrovskou bojovnosťou.
O deň na to som si pozrel film Ohnivé vozy z roku 1981, kde som sa zamiloval do príbehu z Británie. Harold Abrahams, Eric Liddell a ich nádherný príbeh. Keď Abrahams behal, nešiel sa naň pozrieť jeho tréner. A tá scéna, keď Haroldov tréner pozerá na hodiny a počuje britskú hymnu, tá ma úplne dostala.
Prvýkrát som išiel behať 30. januára. Odbehol som 5 km,o pár dní 10 km a v utorok pred polmaratónom, som odbehol 21 km. Šiel som behať ráno 4:50 ešte pred prácou (ako Rocky Balboa) a obehol som prakticky celé Košice.
11.2.2024
11. februára 2024 som čakal vedľa barcelonskej ZOO so svojou milovanou sestrou. Vietor hnusne fúkal, bol som nervózny ako pri všetkých pretekoch. Atmosféra bola úžasná od začiatku. Hrali nám U2, užívali sme si, usmievali sa na seba a podporovali sa.
Prvé kilometre boli skvelé. Fandila nám celá Barcelona, ľudia vyšli vonku, povzbudzovali nás a ukazovali nám obrovskú podporu. Pri 2. kilometre chlapík v obleku Obiwana Kenobiho s nápisom „May the force be with you!“ ma rozosmial a dodal energiu. Na 7. kilometre vyšiel na balkón chlapík, ktorý kričal „Espere, por favor!“ (Počkajte, prosím!) Vytiahol na balkón reproduktory a pustil hudbu z Rockyho. Dokonalé!
Pri deviatom kilometri sa pred nami potkol jeden chlap. Pomohli sme mu, dali sme mu slnečné okuliare, uistili sa, že je v poriadku a pokračovali ďalej. Tak, ako to robíme vždy. Všetci vieme, aké je začínať od začiatku. A ono to vôbec nie je ľahké.
Prišiel 11. kilometer a ja som vedel, že mám viac ako polovicu za sebou. Zatiaľ neprišla žiadna kríza. Užíval som si ľudí okolo seba. Už som toľko nepočul, „Venga Martin!“, ale atmosféra bola nádherná. Ľudia sa však vytrácali, nebolo ich toľko ako na začiatku. Skoro na každom jednom polmaratóne príde moment, kde si absolútne nepripúšťam nejakú krízu. Skrátka a dobre, človek sa sústredí na beh, zamiluje sa do atmosféry. Ale ono to príde! Vždy to príde. Je to normálne.
Kríza prišla. Pri trinástom kilometre som videl tú obrovskú otočku. (Ekvivalent Južnej triedy v Košiciach.) Spomalil som, bolo nás zopár. Pozerali sme na seba a vedeli na čom sme. Triatlonista Richard Varga to dokonale pomenoval. „Triatlon ťa totálne vyzlečie.“ A tu to bolo podobne. Pozerali sme na seba, vedeli sme, čo nás čaká. Tie oči, pohľady, úsmevy, podpora a vzájomný potlesk, keď sme sa predbehli. Nikdy sme sa nevideli, ale poznali sme sa dokonale.
A potom prišiel príbeh, ktorý ma neuveriteľne dostal. Otáčam sa pri nejakom rohu, kde stoja ľudia s vlajkou Chille. Asi 20 ľudí mi po španielsky hovorili, že prišli podporiť chlapca z rodiny. Úplne ma to dostalo a zrýchlil som. (A ukončili to Venga Martin!)
Po 17. kilometri prišla pláž a pohľad na more je vždy nádherný. Bolo to ťažké, ale začali prichádzať ľudia. Počul som češtinu, španielčinu, angličtinu. Baba, s ktorou som behal, bola francúzska. Prišiel 20. kilometer a snáď najkrajší výhľad na Sagradu Familiu, aký som videl. Tiekol mi pot do očí, bolelo ma všetko, ale bolo to nádherné.
Prišiel cieľ. Už len chvíľu, každý na mňa kričal. Vášeň, emócie, slzy a jeden Poliak. (Aspoň podľa mena.) Kričal na mňa po anglicky, že už len chvíľu a potom videl moju liverpoolsku mikinu. Najprv sa ma spýtal, kde som ju kúpil. Posledné slová, ktoré som počul bolo, že aj on miluje Liverpool.
Dobehol som do cieľa. A mal chuť sa rozplakať. Hlavne, keď som si spomenul na slová Terryho Foxa. „Sny sú možné, ak sa o nich pokúsite!“
PS: Teším sa na ďalší výlet!
