Kráčal som na autobus a premýšľal. Zastavil ma chlapec, ktorý s nami hral futbal. Podal mi ruku a rozhodol sa, že so mnou počká.
„To bola krásna prihrávka. Dobre sme ich rozbili,“ začal rozhovor.
„Ja to tak neberiem. Som rád, že som sa vybláznil. Veď nabudúce prehráme,“ kývol som rukou.
„Ja ešte pôjdem na bicykel. Vždy po futbale si dám ešte 10 kilometrov na bicykli,“ povedal.
Ja neviem, čím to bolo. Buď som na ten film toľko myslel. Alebo mi bolo smutno tak, ako mi zvykne byť začiatkom mája. Pretože býci.
„Dobre, že máš bicykel. Aspoň sa nestratíš v meste ako ten chlapec v Turíne,“ usmial sa naň.
Bolo to mierne uštipačné, pretože mal na sebe dres Juventusu.
„Ty fandíš Juventusu?“ spýtal sa ma a oči mu zasvietili.
Ja som si spomenul na film Veľký Turín, vybavil si toho cukrára a predstavil ako by sa tváril. Vyprskol som smiechom.
„Odkedy tam nie je Del Piero a Nedvěd, tak ma až tak nezaujímajú,“ odvetil som mu sucho.
„Ale veď tam je Ronaldo! Najlepší futbalista všetkých čias,“ a začal mi vymenovávať štatistiku.
„Veď dobre,“ usmial som sa.
„Či ty máš radšej Messiho?“ pozrel sa mi do očí.
Pokrútil som hlavou a trochu nostalgicky sa usmial. Hoci, aká nostalgia, ja som ten tím nikdy nevidel hrať!
„Ja mám radšej býkov,“ a usmial som sa mu do očí.
Odišiel som na autobus, kúpil si pivo a preplakal polovicu druhej časti spomínaného filmu.
Začiatkom mája v roku 1949 sa mužstvo AC Turína stretlo na tréningu. Potrénovali a odleteli do Lisabonu na svoj prípravný zápas. Cestou späť lietadlo havarovalo a nikto neprežil. Nikdy už býci neboli takí silní a nikdy nemali takého dobrého kapitána, akým bezpochyby bol Valentino Mazzola.
Futbalové gény sa našťastie dedia. Sandro Mazzola (Valentinov syn) je dodnes ikonou milánskeho Interu. Ja osobne ho mám omnoho radšej ako Giussepe Meazzu. Viaže sa mi s nim oveľa ľudskejší príbeh. Príbeh Sandra Mazzolu zreje v roku 1964.
Inter Miláno vyhral Pohár majstra európskych krajín nad Realom Madrid. Sandro v ňom dal dva góly. Prišiel za ním hráč Realu Madrid. „Pamätám si na tvojho otca. Mal by si byť na neho pyšný. Rád by som ti dal svoj dres.“
Hráč Realu Madrid nebol nik iný ako Ferenc Puskás. Bola to obrovská pocta od snáď jedného z najlepších útočníkov svojej doby.
AC Turín je pre mňa snáď jedným z najväčších futbalových klubov v Taliansku. Postupne sa vyvíjali, kým začali byť možno aj najlepším mužstvom na svete. Bohužiaľ, vo futbale sa sa tragédie dejú a táto bola veľmi krutá. Doslova na niekoľko desaťročí zabila taliansky futbal.
O týždeň som prišiel hrať futbal opäť. Došiel aj ten chlapec.
„Chcem hrať s tebou!“ povedal mi, keď sme sa prezliekali.
Prehrali sme o 5 gólov. Môžem sa vyhovárať na počasie, terén či na to, že nám to vážne nešlo. Realita je však iná. Nám sa jednoducho nechcelo.
Po zápase prišiel za mnou. Nemal už tričko Juventusu.
„Nikde na internete som nenašiel tričko AC Turína. Ty nemáš nejaké? Máš kopec vtipných tričiek.“ povedal mi a ja som nadvihol obočie.
Všimol si ma, ako ma to zaujalo.
„Áno, videl som ten film. Veď si to aj s kolegami preberal,“ nezastavil sa.
„Ale veď ty fandíš Juventusu. To je ich mestský rival,“ usmial som sa.
„Na ten jediný deň v roku mi to snáď hráči Juventusu odpustia,“ povedal po tichu a pozeral do zeme.
„Aj tebe sa najviac páčila tá scéna, keď mladý chlapec vedel o kapitánovi Mazzolovi všetko?“
„Myslíš to, keď prišiel k nemu do bytu a zrazu nevedel, kde je?“ frajersky sa zasmial.
„Zájdeme na pivo?“ navrhol som.
No a tak sme sa skamarátili, pohľadali po internete všakovaké štatistiky a rozprávali sa o talianskom futbale.
„Ty si čo myslíš o Valentinovi Mazzolovi?“ opýtal sa ma.
„To je veľmi krutý príbeh. Nikdy sa nedozvieme, aký dobrý ešte mohol byť,“ povedal som mu.
„No snáď mi fanúšikovia Juventusu odpustia,“ rozlúčili sme sa.
PS: Býci, odpočívajte v pokoji. Boli ste úžasní!
PPS: Hymna: https://www.youtube.com/watch?v=w98cUsIDpYY
Obrázok: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/thumb/2/2e/Torino_FC_Logo.svg/1200px-Torino_FC_Logo.svg.png
