Isteže sa to nevolá Stará Športová hala, ale ja som v nejnechal kúsok svojho života a tak jej ani inak nepoviem. Ako to celé začalo a čo všetko som tam zažil?
Celé to začalo, keď som bol druhák na strednej škole. Písal som do jedného časopisu ( už je to občianske združenie) a keďže som bol jeden z 2 chlapcov (alebo len jeden, už si vážne nepamätám), stal som sa športovým redaktorom. Nie je dôležité o ktorej športovej udalosti som písal, ale bolo to nádherné. Ono to bolo svojim spôsobom celkom jednoduché. Súpisky a výsledky som si našiel na webových strankách klubov a tak ostalo jediné. Ísť do terénu, nasať tú spravnú atmosféru a doplniť stĺpček „názor fanúšika“.
Prirodzene, že názor fanúšika som písal veľmi profesionálne. Napísal som si nejaké svoje pocity k tomu a párkrát nado mnou chalani krútili hlavou, keď som im dal do ruky čerstvo vytlačený časopis. „To s kým si robil rozhovor? Ona do WNBA? Maťo, pre boha, však ten človek nemá šajnu o športe.“ (Asi to nevedia doteraz s kým som robil rozhovor.)
Moja kariéra športového redaktora skončila a ja som sa trochu zaujímal o knihovníctvo. Lenže tá láska k starej hale ostala. Chodievali sme na basketbal (potom hlavne ženský) a hlavne na sálový futbal.
Na ženský basketbal sme chodievali skoro každú sobotu. Niekedy sme ten baskebal hltali očami a ani trochu to nebolo preto, lebo nás zaujímalo opačné pohlavie. Hltal som ušami všetky pripomienky odborníkov na tribúnach. Po štvrtom poldeci sa erudovaní odborníci chceli dostať na palubovku a každému to predviesť. Čo na tom, že si kroky mýlili s faulom a pri každej šestke pľuli po zemi.
Ženský basketbal mal pre nás nádherný únik od reality a Tomáš sa naučil vstrebávať prvky mojej absurdity. Napríklad, keď som chcel zobrať loptu a prihrať jednej basketbalistke, lebo jej nikto nechcel prihrať. (Ja som tajne miloval inak jej sestru s ktorou sme sa na seba usmievali. Pokiaľ sa nesmiala z môjho obličaju, pretože takú masku len tak bežne neuvidí. Možno niekde na poli, keď je niekde postavené strašidl do kapusty, aby plašilo operencov.)
Sálový futbal mal iné čaro. To boli piatky. Najprv som došiel ku kmotrovi (vtedy ešte nebol kmotor), pozreli sme si hokej, zjedli párky a išli na sálovku. Tuším sme chodievali ešte na Izolex pozerať a neskôr boli dva košické tímy v najvyššej súťaži.
Futsal v Košiciach bol niečo ako divadelné predstavenie. Po celom týždni sa tam schádzalo celé mesto a každý tam prichádzal so svojim originálnym šarmom, humorom a miernou dávkou absurdity. Pokiaľ Košice hrali proti súperovi a tam sa niekto váľal po zemi, ja som začal kričať akoby som utekal pred mäsiarskym psom. Súper na zemi bol prirodzene simulant, herec a zaslúžil by si ísť hrať do nového Sandokana. (Vtedy som ešte žiaľ nepoznal tureckého Ramba alebo turecký Star Wars. Všetko existuje. Nájdete si to na YouTube.)
Celá halá žila, ľudia nadávali, pili pivo a potom boli odborníci. Boli to nádherné piatky a po zápase sa šlo autobusom domov. Vždy po športovom zážitku je cesta autobusom nádherná. (Iba, keď nešportujem ja. Potom stukám, stonám, hromžím, lapám po dychu a cítim sa ako po obrovskej tortúre. To samozrejme hlavne v prípad, keď je v okolí nejaká slečna, čo ma šteklí perami.)
Starú Športovú halu som si užil aj ako hráč. Pár zápasov futbalu som tam odohral. Poznám tú halu ráno neosvetlenú a plnú rozospatých očí. Takisto aj večer, keď sa zhasínajú svetlá a správca zamyká celú halu.
Keď som tam bol po niekoľkých rokoch, pozrel som sa na svetlá, sedadlá a usmieval som sa. Rehnil som sa, pretože tá hala nie je len obyčajným športovým chrámom, kde sa hraje basketbal. Je to studnica mojich spomienok, z ktorých sa stále smejeme. Pribúdajú nové a v Starej Športovej hale svieti stále to moje svetlo.To maličké svetielko, s ktorým sa na seba usmejeme, keď tam som.
P.S.: Mal by som sa ísť pozrieť na volejbal!
