Pobral som sa jana moju strednú školu. Najprv v autobuse som cítil také vzrušenie. Niečo,čoby mi zvieralo žalúdok. Čo mi povedia, ak ma uvidia? To by ma veľmizaujímalo. No potom som si spomenul na citát jednej dobrej kamarátky. „Zbiť ťa určite nezbijú.“
Najprv som napumpe našiel troch zatúlaných maturantov. Usmiali sme sa na seba. Podali sme sizaprášené ruky. Lenže ten stisk už nebol taký ako pred tým. Prešiel som cestouspolu s nimi. Poohovárali sme profesorky. Trochu sme sa usmiali, trochupoplakali. Oni z toho, že ich majú. Ja preto, lebo ma už neučia.
Najprv smeotvorili dvere vrátnice a vrátnička sa na mňa usmiala. Tak žensky, odsrdca. Človeka to vždy potešilo. Vlastne šlo iba o jednu vrátničku. Tádruhá, to je pliaga. Čudoval by som sa človeku, ktorému by venovala vôbecpozdrav.
Prešiel som vrátnicoua vrhol sa okolo šatní. Vlastne som si uvedomil, že naposledy som tou chodboukráčal deň pred prijímačkami. Ale bol to iný krok. Cítil som. Voňal úplne inak.Kedysi som kráčal okolo šatní z nádejou, že nebude písomka. Takisto sme sapo tej chodbe toľko nasmiali. I naplakali. Hneď som si na niekoľko príhodspomenul.
Okolo bufetu somšiel a zazrel známe tváre. Dokonca som i svoj milovaný objekt záujmovuvidel. Veselo sa chichotala. Dúfam, že na mňa. Ale akosi opeknela. Januška.
Pobral som sa zatriednou. Tej som vyrazil dych. Doslova a do písmena. A vrajv dobrom slova zmysle. Začali sme sa rozprávať. Vlastne o mojejvysokej škole. O študijnom oddelené, o docentoch, či doktoroch. Smesa aj zasmiali, aj pospomínali. Už dlho som sa tak dobre s triednouneporozprával. Môžete mi namietať, že je mojou bývalou triednou. Lenže tá paniprofesorka bude triedna do konca môjho života.
Potom som zašielza slovenčinárkou. Porozprávali sme sa. O Proglase. Keď som jej hovoril,že som ho čítal. Vraj je to veľmi zaujímavá báseň. Svojim spôsobom je. Lenžeskúste ho čítať celý seminár a nerobiť si vtipy. Skoro vás porazí. Nemámpravdu knižničiari? Teda, ak to čítate.
I s dejepisárkousom si celkom veselo pokecal. O čom sa budú dvaja ľudia baviť, keď sú oddetstva spätí s druhou svetovou vojnou? Ale aj tej som povyvádzal. Som sihneď na niečo spomenul. Keď ona tak zaujímavo skúšala. Vytiahla z vrecúškačíslo. No a dotyčný šiel odpovedať. Poniektorí sme tíško zakliali. Poniektoríaj nahlas.
Ešte aj svojhoangličtinára som stretol. Porozprával som sa s ním. Je to v podstatetaký dobrák. A ja len ďakujem Bohu, že ma ten pán učil. Naučil maz anglického jazyka oveľa viac ako maďarská pani profesorka, čo sa náspýtala, či sme debili. A určite ma naučil viac ako Ježiškova Valika. Aleten pán profesor? Ten nás naučil niečo. A proti našej vôli. Koľkokrát smemu na hodine blbli? Koľkokrát sme ušli? Koľkokrát sme si robili vtipy? Aj jajeho účet? A človeka to trochu mrzí. Pretože si to iste nezaslúžil.
Teraz si pamätámako sme so spolužiakom robili dialóg. „Whyare you dirty?“ a ja som veselo povedal. „ Because I was in jungle with Maugli.“
Stredná škola nieje len budova. Je to v prvom rade druhý domov. Teraz som už trochu ďalej. Somzvedavý aké to bude na vysokej škole. Keď to bude tak ako na tom semináris proglasom, určite neopustím Prešovskú univerzity. Ja len chcem poďakovaťstrednej škole. Za to, že sa teraz necítim ako debil. A že sa viempostaviť na nohy, keď spadnem.
