Zber papiera

Jedného prázdninového teplého dňa som sa pobral s dvoma kamarátmi odniesť papier do zberu. Chcel som si nejako zarobiť a preto som poprosil kamarátov, či mi nepomôžu. Noro a Gusto šli poslušne so mnou.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Najprv sme niesli 25 kíl a Nora šlo poraziť. Stále stukal, že musíme zastaviť. Tak sme poslušne zastavovali. O chvíľku sme sa dostali k nejakej významnej firme. Kosit. Otvorili sme dvere vrátnice.

Vrátnik nás privítal ako sa vraví s chlebom a soľou. No ten chlieb a soľ mal v ústach a tak sme sa mohli len smutne prizerať. Gusto sa mu pozdravil a jeho odzdravenie mi pripomínalo nejakého tuleňa, keď sa topí. Noro bol už mierne nahnevaný z toho nosenia. Sladkým hlasom sa mu prihovoril : „ Dobrý deň ujo. Môžem sa niečo opýtať.“ On sa na neho pozrel ako na nejakého alkoholika. Pobúchal mu po pleci a veselo zaštebotal : „ Pýtaj sa synu.“

Noro sa ho spýtal, že kde máme dať papier do zberu. Ten nám odporučil Jehovistov . Vraj je to 100, alebo 200 metrov. Išli sme vlastne asi kilometer pri malej stanici(Košičania poznáte určite) a nevedeli sme to nájsť. Konečne sme z diaľky zazreli nápis : „ Zberňa druhotných surovín, papier“

Prišli sme tam. Vyzeralo to vlastne ako smetisko ohradené plotom. Kosili tam naposledy asi v tom čase, ako sa súdruh Brežnev uložil do hrobu. Už som čakal, kedy na mňa vyskočí užovka a hryzne ma. Gusto ešte pekne poznamenal. „ Keď príde ku mne had, poviem mu, nech skočí na moju hruď“

Pani, ktorá to mala na starosti, sa na nás pozrela. Pohľadom nám vylepila cez hubu. Noro chcel zavtipkovať. Prišiel k nej. Spýtal sa jej : „ Do you speak English?“ Pani sa usmiala. Odpovedala Norovi. „ Yes. I speak English.“ Noro sa na nás pozrel. Rozosmial nás svojim pohľadom. Povedal jej. „ I no.“

Začala sa na silu smiať. Noro mal na sebe oblek. Dokonca s kravatou. Ešte tak žartovne poznamenal. „ Dajce mi tišic korún“ (po východniarsky). Ona sa usmiala. Mali sme toľko papiera, že možno by Norovi i tisíc korún by dala. Povedala : „ Máte tu 26 kíl. Idem vás vyplatiť.“ Noro sa tešil, že si pôjde do krčmy vypiť. Niečo drahé, napríklad Bacardi.

Pani vyšla a Norovi dala 23SK. Vraj 88 halierov za kilo. Keď toto Noro videl, skoro onemel. Gusto sa na mňa pozrel a obaja sme vzali peniaze. Noro tak hrešil, že si nemohol kúpiť ani ploskáča. Ešte sme dokonca museli podpisovať papier, že sme prevzali peniaze.

Zdá sa, že ak človek chce niečo kúpiť, dobre že nevylúpi banku. Ale ak niečo niekto chce dať do zberu, ceny ako za socializmu.