Tým pádom bol výsledok nášho snaženia na týchto praktikách istý a dopredu daný. V zásade sme vždy nasyntetizovali to, čo sa od nás očakávalo. Menilo sa len množstvo a čistota výsledného produktu. Taký prípad, keď nevzniklo nič, prípadne niečo úplne iné, bol vylúčený, nemožný a počas môjho štúdia nebol zaznamenaný.
Na organickej chémii bolo zrazu všetko inak. Tam sa diali zázraky každú hodinu a chemickí géniovia sa rodili ako na bežiacom páse. Dovolím si použiť prirovnanie z kuchyne: ak sme sa k laboratórnemu stolu postavili s cieľom uvariť slepačiu polievku, v konečnom dôsledku sme na konci hodiny mohli servírovať pečené kura. A to bol ešte ten lepší prípad, pokojne sme miesto toho mohli nasyntetizovať aj palacinky s lekvárom.
Prakticky sa to dalo dosiahnuť veľmi jednoducho: len o pár stupňov vyššou alebo nižšou teplotou, príliš pomalým alebo rýchlym miešaním, pridaním ďalšej látky o minútu neskôr ako radili v návode... Skrátka, kýchli sme si pri aparatúre, tým sme zmenili podmienky experimentu a už z nás boli objavitelia novej zlúčeniny. Samozrejme, určite bola objavená dávno pred nami ale v prvom ročníku nám aj toto stačilo, aby sme si začali predstavovať svoju ružovú budúcnosť na poli organickej syntézy. Vôbec nám neprekážalo, že ani netušíme, ako sme k nášmu objavu dospeli a že keby sme celý pokus zopakovali, určite by dopadol zase úplne inak. Prípadne by sme zázračne prišli k tomu, čo malo vzniknúť podľa pracovného návodu. Radšej sme otravovali doktorantov, ktorí nás učili rôznymi teóriami a sondovali sme, či by sa predsa len nedalo zistiť, čo sa nám to podarilo vyrobiť, lebo veď, čo ak je to niečo jedinečné. Chudáci, bezradne krútili hlavami a slušne nás posielali niekde veľmi ďaleko...
Praktiká skončili a žiadny zrod novej Marie Curie-Sklodowskej sa nekonal. A ani v druhom, treťom, štvrtom ročníku... Pomaly začínam pochybovať... No nevzdávam to a miesto nariekania idem radšej variť večeru. Možno práve v tejto oblasti ľudského bádania prídem na niečo nové. Hovorí sa predsa, že aj maličkosti môžu zmeniť svet... čo na tom, že len ten náš malý, súkromný... Aspoň u drahého mám potom Nobelovu cenu istú.