Trúfam si povedať, že v skutočnosti sme na tom ešte lepšie, ako by sa pod vplyvom sv. Valentína mohlo zdať. Prejavy náklonnosti našich súdnych, prokurátorských a politických (v každom prípade rozumej - štandardných) elít, sa vôbec neobmedzujú na akýsi sviatok zaľúbených. Sú tu prítomné neustále.
Druhá vláda Róberta Fica je emóciami doslova nabitá. Nie vážne, miestami je to ako vo filme. Dobre premyslený začiatok. V akcii je prezident. Proti nemu Čentéš (inak pre tie štandardné sily, ktoré si už nepamätajú, jedná sa o skutočného generálneho prokurátora). Prezident je brilantný. S výdatnou pomocou Ústavného súdu otáča paragrafy ako hollywoodský kaskadér ohýba na počkanie železá a plechy. Naťahuje čas až do zbláznenia. Už keď máme nervy skoro v kýbli, víťazí! Na scénu prichádza hlavný hrdina. Doteraz pobozkaný iba prezidentom v Limbachu (aj keď žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, toto sa ani nepočíta, lebo to bolo rýchle, také závodné), nedokáže v prezidentskom paláci (ach, zase ten prezident, akoby mu bol tento post súdený) odolať prejavom živelnej náklonnosti predsedu Najvyššieho súdu. Pozdravia sa ako ozajstní borci. Hneď vedľa stojaci minister spravodlivosti sa iba prizerá. A prizerá. A prizerá... Oživí to až akčná scéna. Napätie stúpa. Cez rómsku osadu sa preženie horda policajtov. Minister vnútra splieta niečo o politikárčení, klamaní, porušovaní zákona a slová sa mu pletú. Ombudsmanka aby si začala hľadať podnájom v Jelšave, alebo inej diere na východe Slovenska. Tým je povedané všetko. Nielen o vzťahu toho hromžiaceho fešáka k demokracii, ale aj k jednotlivým častiam našej krajiny. Hlavný hrdina sa zatiaľ pripravuje na záverečnú scénu. Chce povedať niečo dôležité. Minister kultúry si prečesáva vlasy. Sú to na pohľad iba slová. Ale je za tým niečo viac. Hlavný hrdina to už nevydrží a dáva voľný priechod nahromadeným emóciám. Vyzná sa zo svojej lásky ku klasickému vnímaniu politického systému ako takého. Ten tvoria okrem Smeru aj ďalšie tzv. štandardné politické sily. Podľa Fica sú to Most-Híd, SDKÚ a KDH.
Róbert Fico varuje pred vytváraním priestoru pre neštandardné sily, ktoré nemajú nič spoločné s klasickým vnímaním politického systému ako takého.
Nemôžem si pomôcť a nemôžem nepremýšľať nad tým, na akých základoch stojí Ficovo rozdelenie politických síl? V čom spočíva štandardnosť Smeru? Ako vníma náš predseda vlády klasický, resp. existujúci politický systém na Slovensku? Čo si od neho sľubuje? A pred čím varuje?
Vzhľadom na to ako a komu doteraz vyznával lásku si skutočne nemyslím, že by pod tými neštandardnými silami mal na mysli skutočných extrémistov. Nemôže tým mať na mysli nikoho iného ako slušných ľudí, ktorí sa deň po dni snažia pomaly meniť to, čo tu on stihol za tie roky s kadekým napáchať. Cola mu chutí rovnako. A stále rovnako sa z nás vysmieva.
Nie, Fico nie je pripravený pre Slovensko. V záujme udržania „klasicky vnímaného politického systému ako takého", ktorý jediný je schopný udržať štátne podnikanie tých jemu najbližších, je Fico pripravený na čokoľvek.
Najprv odzneli len slová. Bozk tzv. štandardným stranám bol skrytý. Zatiaľ. Ale bol tam. A to majú zaľúbenci najradšej. Či nie? No každopádne by to najlepšie mali vedieť v tých štandardných stranách, ktoré neomylný predseda vlády a skoro prezident odporúča voliť.
„Toto je láska jak má byť, učte sa teenegeri..." ...spievajú Horkýže slíže.
