Bolo to tak donedávna. Vybral som sa tam na obed. Bol som hladný a tešil som sa, že si dám niečo dobré. Tam, kde to mám tak rád. Vchádzam, rozhliadam sa, usedám, naprázdno prehĺtam a čakám. Dlhé minúty čakania takmer zahubili iskričky nadšenia v mojich očiach. Plnohodnotné prežitie relativity času. Zachránila ma až známa silueta čašníka, ktorá sa v šere väčšom ako obyčajne blížila priamo ku mne. Na moje veľké prekvapenie sa jeho plná tvár neusmiala ako obyčajne. Odpoveďou na môj pozdrav bola len ozvena a po nej zákerné ticho pred búrkou prazvláštnych zvukov rodiacich sa v mojom hladom sužovanom žalúdku. Silnejšie ako to, bolo však moje prekvapenie vyvolané arogantným tónom inak vždy kultivovaného obsluhujúceho. V momente vo mne zahnalo pocit hladu. Akoby ma vyfackal. Dozvedel som sa, že majú nové vedenie a všetko odteraz pôjde v ich reštaurácii novým smerom. Jedálne lístky zrušili a keď niekto niečo chce, musí sa ísť dohodnúť s kuchárom. Ten má na nástenke vzadu v kuchyni ešte vypísané nejaké jedlá na objednávku. Na následné slová o kríze môj žalúdok zareagoval posledným záchvevom, ktorý môj čašník-môj pán asi považoval za prejav odporu, pretože ma vyzval, aby som podnik hneď opustil. Ako nespoľahlivý a štvavý zákazník som si vraj všetko toto zavinil sám. Na stôl mi ešte položil účet. Ohradil som sa, že som nič nekonzumoval a že sa budem sťažovať u majiteľa. Ten sa opieral o bar a o chod reštaurácie neprejavoval ani najmenší záujem. Spozornel, až keď si uvedomil, že ho žiadam o knihu prianí a sťažností. Bol to hulvát najvyššieho rangu. Namiesto obedňajšieho menu ma nasýtil nadávkami. Stále mlel čosi o zákazníckej cti a barovej hrdosti, až zo steny spadol obrázok archanjela Rafaela.
Radšej som zaplatil. Za to mi dali aspoň tú knihu prianí a sťažností. Že si do nej môžem napísať čo len chcem, lebo do nej aj tak píšu len mentálne retardovaní. To ma však už nijako nezaskočilo. Na čistom liste som chcel napísať o tom, ako sa slušná reštaurácia stredoeurópskych pomerov môže zmeniť na odpornú putiku 4. cenovej skupiny. O tom, ako sa v nej vrchný chová k zákazníkovi. O tom, že som zaplatil a nič za to nedostal.
Nuž ale nenapísal som. Keď som vzal pero do rúk zo starého chrapľavého gramofónu zaburácala reštauračná hymna a hrala a hrala stále dookola až ma tak doplietla, že som nevedel čo som to vlastne chcel napísať. Plnohodnotné prežitie relativity hodnôt. Strácal som sa vo svetle prenikajúceho do prítmia prístupovej chodby cez pootvorené dvere na jej konci a počul, ako sa z útrob reštaurácie ozýva bľakot hlasov márne sa snažiacich napodobniť melódiu nekonečne znejúcej piesne. Moja nejasná a čoraz menšia silueta premýšľala, ako som sa v tejto reštaurácii kedysi cítil. A ako sa mi páčila.
