Niekedy nie je ľahké určiť hodnotu slov. Slovenské súdnictvo vedené Štefanom Harabinom to dokázalo. Na otázku novinára, či sa prepis telefonátu nachádza v dohľadovom spise, Dobroslav Trnka odpovedal: „A kto o tom pochybuje?" Veta za 150.000 eur. Podľa pravomocného rozhodnutia súdu týmto výrokom hlava slovenskej justície utrpela ujmu. A táto ujma bola hneď aj náležite kvantifikovaná. Primeranou čiastkou 150.000 eur. V čom spočíva podľa názoru súdu jej primeranosť? Súd zohľadnil predovšetkým osobu pána Harabina, jeho profesionálne postavenie, na ktoré sa kladie zvýšená požiadavka bezúhonnosti a v neposlednom rade zohľadnil aj závažnosť vzniknutej ujmy v súvislosti s tým, že pán predseda musel čeliť odvolávaniu z funkcie ministra spravodlivosti.
Ďalšie argumenty? Výška odškodného je jedna vec. Vlastná opodstatnenosť odškodného je druhou vecou. Aj keď poradie by malo byť v tomto prípade opačné. Nemal by spravodlivý a nezávislý súd najprv posudzovať otázku, či sa prepis na prokuratúre nachádza? Nemal by v záujme spravodlivosti najprv vyriešiť túto „záhadu"? Či sa naša justícia nepotrebuje pri rozhodovaní nechať vyrušovať hľadaním materiálnej pravdy? Mám pocit akoby to v našej krajine fungovalo úplne inak.
„V ponurém osvětlení justičního sálu, kupčíci vyděšení hledí do misálů. A houfec mordýřů si žádá požehnání, vždyť prvním z rytířů je veličenstvo kat."
Súd uvádza, že pri vyčísľovaní výšky finančného zadosťučinenia za poškodenie dobrej povesti odškodného prihliadal predovšetkým k osobe pána Harabina. A kto o tom pochybuje? Súd zohľadnil jeho profesionálne postavenie, na ktoré sa kladie zvýšená požiadavka bezúhonnosti. Zvýšená požiadavka bezúhonnosti však platí úplne inak v ďalšom súdnom konaní, v ktorom slepá spravodlivosť dala zase raz za pravdu pánu predsedovi v spore s Danielom Lipšicom.
Načo by sa súd zaoberal ďalšími argumentmi? Načo by vypočúval toho, kto vetu za 150.000 eur na tlačovke pred niekoľkými rokmi povedal? Jednoducho rozhodol aj bez toho. Na prvýkrát to ešte nevyšlo. Ešte jeden pokus. Rozsudok bol potvrdený. Právoplatný. Nie je možné sa odvolať.
Tak ako myšlienka, ktorá potrebuje človeka k tomu, aby sa prejavila, aj zákony musia mať osoby, ktoré nad nimi bdejú. Inak všetko pohltí ticho nezáujmu. Odvolávam sa teda k zdravému rozumu. Odvolávam sa ku každému, kto to vníma rovnako. Nepotrebujem k tomu ani stopäťdesiattisíc argumentov. Stačí jeden jediný. Poctiví človek povie pravdu a nedbá, čo ho po jej vyrieknutí čaká. Pravda je skala, na ktorú môže ľahkovážny alebo cynický hádzať blato. Ale blato uschne, odpadne a skalu očistí a obmyje rosa, aby sa opäť leskla ako predtým.
Dnes na tej skale zapálim sviečku. Tak ako to v tento deň na Národní třídě robím už roky. Vždy podvečer. Tesne po zotmení. Kedy je v tme plamienok svetla výraznejší. Pritom to jemné mihotajúce sa svetielko nebude svetlom zádušnej „mše, co ďábel slouží" za nebohú vieru v demokraciu, slobodu a spravodlivosť v našich krajinách. Bude to zas a znova svetielko nádeje, ako nemennej požiadavky lepšieho života.
