Z okna textilky vo Varnsdorfe videli fotbalové ihrisko:
„To bylo plný pampelišek, bylo úplně žlutý. A někdo řekl: To se dá jíst, Francouzi z toho dělají salát. Požádali jsme ty esesáky, aby nás pustili na sluníčko. Oni nám to dovolili. Tak nás těch dvě stě padesát lidí na to hřiště vylezlo a my jsme ty pampelišky sežrali. Květy, listy, kořínky, všecko. A když už byly pampelišky pryč, tak u plotu byly kopřivy, tak jsme zkoušeli jíst kopřivy. To se nedalo. Zaprvé to pálilo a zadruhé to bylo tvrdý. Tak jsme potom někde sehnali hrnce a vodu a uvařili jsme ty kopřivy v takovým velkým hrnci a jedli jsme ty kopřivy z té vody. To už nepálilo.“
Spomínal účastník pochodu smrti Miloš Dobrý. Bol jedným z tých, ktorí mali to šťastie, že prežli. Tých, ktorí tieto pochody smrti neprežli, bolo viac ako 250 000.
V júni 1944 vydal veliteľ SS Heinrich Himmler smernicu o evakuácii koncentračných táborov. Zmyslom smernice bolo zabezpečiť, aby postupujúcim osloboditeľským sovietskym vojskám nezostali žiadne využiteľné zdroje : proviant, suroviny, priemyselné zariadenia, ale aj zajatci, ktorí mohli byť využití ako vojaci, alebo pracovná sila. Po ustupujúcich nemeckých vojskách mala zostať len spálená zem.
Z koncentračných táborov na východe bolo do pochodov smrti zaradených viac ako 750 000 väzňov . Viac ako tretina z nich tie pochody neprežila. Zomreli od hladu, vysilenia, alebo boli zastrelení. Ľudia, ktorí často v mrazoch, len vo väzenských mundúroch, dekách, bez jedla, museli denne prejsť aj 50 km. Tí, ktorí nestíhali a zaostali, boli bez milosti zastrelení. Takto skončil každý tretí účastník pochodov smrti.
Tibor Ehrenfeld, z Rožňavy, ktorý prežil niekoľkotýždenný pochod smrti do Mauthausenu, na otázku, čo cítil počas pochodu, odpovedal, že už nič.
"Už sme neboli vôbec ako ľudia. Len sme pochodovali ako stroje, polomrtví, úplne bez emócií. Neviem, odkiaľ som mal tú silu prežiť. Niekedy som myslel, že si sadnem na zem, aby to už ukončili. Ale nesadol som si, vždy som ešte našiel silu.”
Účastníci pochodov smrti spred 80 rokov sú dôkazom toho, že ľudia dokážu prekonať aj zdanlivo neprekonateľné prekážky a neuveriteľné veci. V tom by mohli byť títo ľudia inšpiráciou aj pre súčasníkov.
Dnešný dokument v TV bol pre mňa inšpiráciou na zamyslenie sa nad históriou, ktorá je už dnes pre mnohých zabudnutá a o pár rokov možno už nikomu nič nepovie. Ale bez poznania minulosti, sa nevyvarujeme chýb v budúcnosti.
