V roku 1869 americký generál Sheridan (vraj) povedal : "Jediný dobrý indián, akého som kedy videl, bol mŕtvy". Vývoj je nezadržateľný a po viac ako 150 rokoch sú v Amerike už len dobrí indiáni. Vyzerá to, že skúsenosti amerického generála si po 150 rokoch osvojili aj politici na Slovensku. Ale indiánov je na Slovensku pomenej. Preto museli naši porevoluční politici americkú skúsenosť inovovať. Indiánov nemáme, ale pacientov máme dosť. Porevolučná história ukázala, že dobrý pacient, je mŕtvy pacient. Neveríte ?
Už ste niekedy počuli, aby mŕtvy pacient šomral, alebo sa sťažoval ? Alebo, že by mŕtvy pacient obťažoval špecilistu so žiadosťami o vyšetrenie ? Asi nie. Mŕtvy pacient už žiadneho lekára, dokonca ani špecialistu, nepotrebuje. Nepotrebuje ani emerko (vyšetrenie MR, magnetickú rezonanciu) či cétéčko (CT vyšetrenie). Mŕtvy pacient sa zaobíde aj bez liekov. Nepotrebuje tie s príplatkom a ani tie, čo sú vraj zadarmo. Mŕtvy pacient ani nevysedáva po čakárňach v ambulancii a nekazí tam vzduch ostatným. Mŕtvy pacient nielenže neobťažuje nemocničný personál, ale ani nezaberá nemocničné lôžko. Za mŕtveho pacienta dokonca nemusí zdravotná poisťovňa nič platiť. Za mŕtveho pacienta, ktorý bol aj poistencom štátu, nemusí štát už zaplatiť ani vindru. Mŕtvy pacient sa tak stáva snom nielen každého ministra financií, ale aj premiéra, pre ktorého nie je zdravotníctvo premierskou témou. Preto takýchto pacientov preferujú aj porevoluční ministri zdravotníctva. Celý zdravotnícky "systém" sa po revolúcii reformoval. Pacient, tento nepríjemný a otravný prvok v systéme, bol postupne eliminovaný. Pacient a jeho zdravie "systém" časom vytlačil na okraj záujmu. Prečo ? Pretože absolútnou prioritou systému sa stali peniaze. Zarábanie na jednej strane a Šetrenie na strane druhej. To Zarábanie (lekári) pacienta potrebuje, pretože je zdrojom peňazí pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (lekári, nemocnice). "Poskytovatelia" potrebujú pacienta, pretože sú platení za výkony. Nie za vyliečenie pacienta, ale za jeho liečenie=výkony, ktoré vykážu poisťovni. Tá ich poskytovateľom ( lekárom, nemocniciam) preplatí. ( Nie vždy ). "Poskytovateľa" už nezaujíma ani tak pacient a jeho problém, ale to, či a koľko mu poisťovňa zaplatí za nejaký výkon. Poskytovateľ (lekár) nemá záujem pacienta vyliečiť, ale liečiť. Vyliečený pacient už k lekárovi nepríde a lekárovi nemá poisťovňa čo zaplatiť. Preto lekár pacienta lieči, čím dlhšie, tým lepšie. Čím viac výkonov, tým viac peňazí dostane. Zdravotná poisťovňa má ale opačný záujem. Poskytovateľom potrebuje zaplatiť čo najmenej, aby im niečo aj zostalo. Majitelia zdravotných poisťovní ich nezriadli pre zlepšenie zdravia pacientov, ale pre zabezpečenie zisku. Čím menej poisťovňa zaplatí, tým viac zisku im zostane. Čo na tom, že ten pacient, má problém, že trpí, že ho niečo bolí.
Za tých 35 rokov sa "systém" zreformoval tak, že z pacienta urobil len malé koliesko stroja. Stroja na zabezpečenie peňazí pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a zdravotných poisťovní. Pre tento "systém" sa stali peniaze prioritou. Systém už neslúži pacientom, ale poskytovateľom. Pacient a najmä jeho zdravie do toho systému nezapadajú. Pre tento systém je dobrý ten pacient, ktorý nič nepotrebuje, najlepšie mŕtvy pacient.
PS : Neveríte, že náš zdravotnícky systém je takto vážne chorý ? Tak si skúste dohodnúť termín k neurológovi, alebo ortopédovi. Keď budete mať šťastie, počkáte si dva, tri mesiace. Keď potom, po vyšetrení u ortopéda, budete potrebovať nebodaj vymeniť kĺb, počkáte si rok a viac. Myslíte, že za ten rok a pol vám bude lepšie ? Že sa ten kĺb medzitým sám vylieči, že prestane bolieť ? Pri iných, vážnych diagnózach sa niektorí pacienti potrebnej operácie ani nedočkajú... Pretože sa medzitým stali dobrými pacientami.
Indiánov na Slovensku nemáme, ale dôchodcov máme dosť. Dokonca stále viac. O tom na budúce.
