" Kto nekradne, okráda rodinu."
Toto, vraj slovenské príslovie, sa stalo mottom konania mnohých ľudí v období socializmu. Všeto bolo naše, spoločné, takže zobrať si niečo zo svojeho, predsa nie je krádež. Kradlo sa všade, najmä v práci. Z tohoto obdobia vznikol aj vtip o chlapíkovi, ktorý pracoval v továrni na šijacie stroje, ale napriek tomu sa mu z toho, čo si doniesol domov z práce, podarilo vždy poskladať len guľomet. Eldorádom, tejto donášky domov, boli najmä stavby. Každú stavbu sprevádzali simultánne stavby. Riaditeľ si postavil dom, stavbyvedúci chatu, majster plot a chlapi poopravovali chodníky, alebo dodali cement rodine. Každá stavba, teda štátna stavba, naštartovala nevídaný rozvoj v danom regióne. Región vďaka tomu prekvital. Malo to však aj následky. Časom sa ukázalo, že chýbajúci cement chýbal. Napodiv nechýbal nikomu na stavbe, ale chýbal tej stavbe. Mnohé z týchto veľkolepých stavieb socializmu boli tak poznačené nielen nedostatkom cementu, ale stali sa aj symbolom skazenej morálky a prevrátených hodnôt. Preto časom začali chátrať. Výsledky poznáme. Schátrané nemocnice, školy, rozbité cesty, zastaralé železnice, mosty v havarijnom stave, srandovná diaľničná sieť, sa stali verným zrkadlom takzvanej socialistickej morálky.
Nežná revolúcia dala ľuďom nádej na zmenu. Nádej, že nám bude lepšie. Všetkým. Revolúcia urobila veľkú zmenu. Každodennú rabovačku nahradila kupónová privatizácia. Šikulkovia, ktorí to mali natrénované z malých socialistických rozkrádačiek v duchu hesla : Kto nekradne, okráda rodinu, rýchlo pochopili, že nastal ich deň D. Namiesto pytlíkov cementu, bedničiek zeleniny, mäsa, vyšmelených bonov a rozkradnutého nábytku zo štátnych podnikov, sa zrazu dali ukradnúť celé podniky. To, čo bolo naše, sa zrazu stalo ICH. Ale nie všetci, ktorí vedeli kradnúť, vedeli aj vládnuť a riadiť. Preto mnohé "sprivatizované" podniky rýchlo skrachovali, iné predali ich noví majitelia do zahraničia a len pár ich prežilo. Smutné na tom je, že naše, slovenské, nezostalo skoro nič. Až na jednu vec. Štátnu kasu, tá zostala naša. Tá sa stala bezodným mešcom pre pár vyvolených. Zo socialistického "Kto nekradne, okráda rodinu " sa stal systém. Noví mocipáni tomuto mottu podriadili celý politický a právny systém. Cvičiskom sa stala výstavba tunela Branisko. Z plánovaných 3,2 miliardy korún sa stalo 7,5 miliardy. Viac ako 3 miliardy korún sa vyparilo. A čuduj sa svete, nikomu sa nič nestalo. Tento tunel sa stal žiarivým príkladom pre všetkých, ktorí sa mohli nejakým spôsobom napojiť na štátnu kasu. Podľa vzoru Branisko sa začali skloňovať všetky väčšie stavby a akcie na Slovensku.
Priekopníkov Mečiarovej vlády nahradili amatéri počas Dzurindovej vlády. Po nástupe prvej vlády R.Fica sa začal budovať profesionálny systém rozkrádania štátu, ktorý sa do dokonalosti dotiahol po nástupe čtvrtej vlády R.Fica. Novela Trestného zákona sa stala pomyselnou čerešničkou zavedenia systému rozkrádania štátu na Slovensku. Otvorila dvere na celách babrákov, ktorí nedávali pozor na hodinách rozkrádania a zabezpečila beztrestnosť pre ich školiteľov. Z darebákov sa stali nielen nevinní a počestní ľudia, ale aj členovia vlády a ministri. Novelizovaný Trestný zákon sa môže stať učebnicou "Ako sa beztrestne dostať k peniazom v štátnej kase". Tunelári z Braniska môžu len zo závisťou pozerať na svojich nasledovníkov. Slovensko je dnes prevrtané desiatkami takýchto tunelov. Tunely sa stali neodmysliteľnou súčasťou projektov nielen diaľnic a ciest na Slovensku. S veľkou obľubou a úspechom sa tunely využívajú už roky na našich železniciach. Tunely vedú k mnohým nemocniciam, školám a tunely sú nevyhnutnou súčasťou všetkých štátnych podnikov. Aj ropovody a plynovody sa už dnes bez tunelov nezaobídu. Tak ako je Finsko krajinou tisícich jazier, Slovensko sa stalo krajinou mnohých tunelov. Tie tunely si samozrejme vyžiadali svoju daň. Nielen tú zvýšenú DPH z 21 na 23 %, alebo tú transakčnú, ktoré majú zabezpečiť naplnenie vytunelovanej štátnej kasy. Tunely Ficových vlád zabezpečili, že k nedostavaným diaľniciam, dezolátnym cestám a mostom, schátraným nemocniciam a školám, pribudla chátrajúca demokracia, prehnitý právny systém, nespravodlivá spravodlivosť a nefunkčný systém zdravotnej starostlivosti. Dlhoročnému systematickému tunelovaniu štátu neodolal ani štátny rozpočet a rozpadajúci sa dôchodkový systém. Ficov klan tak oživil zombie socializmu. Dokonalé osvojenie si motta "Kto nekradne, okráda rodinu", sa stalo podmienkou pre prijatie za člena klanu. Ale najväčšie škody tunelovania určite zasiahnu inú oblasť. Obyčajní ľudia sa skôr alebo neskôr zamyslia, keď môžu ONI aj NAŠI, prečo nemôžeme aj MY ? Spolu s demokraciou, spravodlivosťou a právom opustí Slovensko aj morálka. A aká môže byť budúcnosť štátu bez demokracie, spravodlivosti, práva a morálky ?
