Človek by si myslel štátna hymna by mala byť jednoznačná. Tá naša je taká, aké je Slovensko. Ani ryba ani rak. Raz sa bratia zastavujú a spievajú zastavme sa bratia, inokedy zase bratia ich zastavujú a spievajú zastavme ich bratia. Hymnický guláš máme aj s tými stratenými. Najprv sa stratia ony (autor textu Janko Matúška mal asi na mysli tie hromy blesky ), aby sa potom stratili pre zmenu oni. ( len nevieme kto sú tí oni ) Ako keby ten guľáš nebol dosť domotaný, tak sa neupravuje len text, ale Martinka z Modry sa rozhodne, že upraví aj hudbu. A tak sa raz zastavujeme, aby sa ony stratili, potom zastavujeme ich, aby sa stratili oni a na koniec celý ten galimatiáš odfúkne fujara.
Tá naša hymna je taká, aký je tento národ. Raz čihi ( doľava ), potom hot (doprava), a tak si tu prešľapujeme na mieste už viac ako štvrť storočia. Občas sme na chviľku hore, tatranský tiger silno reve a z ľudí sa stanú hrdí Slováci. Hokejisti donesú domov zlato, slovenské vlajky sú všade okolo nás a ľudia vyrazia do ulíc oslavovať. Zastavili sme ich, privatizérov, korupčníkov, podvodníkov a zlodejov, ale oni sa nestratili, len sa preskupili a lepšie zorganizovali. Pripravili si nový scénar, našli trénera, ktorý bol ochotný prijať ich koncepciu a hrať ich hru. Investovali do kampane, aby dosadili na trón Dona Roberta. Ten splnil to, čo od neho NAŠI ľudia očakávali. Z Tatranského tigra zostala len vypelichaná, moľami prežratá zdochlina. Z hrdých Slovákov sa stali znechutení otroci, ktorí si uťahujú opasky, aby darmožráči, zlodeji a podvodníci mohli snívať svoj zlatý sen. Obyčajní ľudia môžu tiež snívať o zlate, ale maximaálne tak o tom hokejovom. Ale aj to len dovtedy, kým nám svet nenastaví zrkadlo. V tom zrkadle vidno zmätene lietať hore dole hráčov, ktorí nevedia čo majú robiť. Nemajú trénera, ktorý by im ukázal koncepciu a cieľ. Presvedčil ich, že tá koncepcia ich môže doviesť k tomu cieľu. Presvedčil ich, že aj z tých bezradných, znechutených otrokov sa môžu zase stať hrdí občania, hrdí na svoju krajinu, v ktorej sa dobre žije všetkým ľuďom, nielen tým NAŠIM.
Našli sme trénera (zahraničného), ktorý naučil hokejistov nebáť sa, našli sme trénera (zahraničného), ktorý naučil futbalistov nebáť sa. Je čas nájsť trénera, ktorý naučí Slovákov nebáť sa zmeny a namiesto poslušného uťahovania opaskov, nesmelého hundrania, alebo mlčania, zdvihnú hlavy a nakopú do zadku všetkých tých darmožráčov, podvodníkov a zlodejov, ktorý si sprivatizovali tento štát. Štát za ktorý by mimochodom bolo ochotných bojovať len 49% občanov.
Štát, v ktorom minister obrany hlása doktrínu, že "raz ten Rus odíde, a to platí vždy....". Títo zlodeji, podvodníci a darmožráči sami neodídu, pretože si žijú svoje zlaté sny. Tých zlodejov, podvodníkov a darmožráčov musíme poraziť my, občania, voliči, a poslať ich raz a na vždy tam, kam patria. Oni sa nestratia, ale zastaviť ich musíme my. Čím skôr, tým lepšie, aby sme mohli zase hrdo chytiť do rúk našu vlajku a možno aj hrdo spievať tú našu pomotanú hymnu.
PS : Pred rokmi som počul na Novom Zélande na začiatku dostihov na plné hrdlá hrdo spievať novozélandskú hymnu viac ako 30 000 ľudí. Vždy, keď si na ten chorál spomeniem, prebehnú mi po chrbáte zimomriavky. Bolo by skvelé, keby sme zase raz mohli byť hrdí na tento štát aj my. Je to náš štát, naša krajina, naša vlasť, nie štátna rezervácia pre zlodejov a korupčníkov, tak sa prestaňme báť a dajme jasne vedieť, že dosť bolo Fica a všetkého, čo on predstavuje.
