Vždy, keď som niekde v zahraničí, kúpim si pár originálnych vecí, plná odhodlania, že budem v uliciach Bratislavy raziť trendy. Už ich mám plnú skriňu, a kedysi som mnohé z nich nevytiahla aj niekoľko mesiacov, pretože som nemala odvahu čeliť komentárom a pohľadom ľudí okolo mňa. U nás je predsa základom byť nenápadný, nevytŕčaťz davu.
Elegancia patrí len do divadla, originalita do blázninca
Šok niektorých našich politikov z toho, že do parlamentu musia chodiť v obleku, je skvelou ukážkou slovenského myslenia. Prejavili tým svoj vlastný nevkus a zároveň sa zalíškali nevkusu svojich voličov. Človek v elegantnom obleku bol predsa oddávna pre utláčaného slovenského robotníka len objektom závisti a ohovárania. Kde sa však toto myslenie vzalo? Ako obvykle, pôvod treba hľadať v minulosti.
Elegancia sa predsa vždy spájala s aristokraciou a elitou, ktorá bola u nás úhlavným nepriateľom socialistického ľudu. Originalita zasa znamenala rebéliu, vybočenie z požadovanej normy, a preto bola podozrivá a trestala sa. Paradoxne rifle, ktoré boli všade inde na svete odevom robotníckej triedy, boli u nás symbolom západného luxusu, tuzexovým tovarom. Odtiaľ možno pramení, že sa ich Slováci dodnes nevedia nabažiť. Najväčším paradoxom je, že uniformitu v obliekaní, ktorá bola za socializmu spôsobená nedostatkom výberu, dnes len nahradila uniformita treťotriednych kolekcií z odevných reťazcov. Novodobou uniformou sa stali rifle, tenisky a tričko zo Zary.
Rovnakosť zavládla aj v účesoch. Roky si už kladiem otázku, prečo slovenskí muži nemajú vlasy. V žiadnej inej krajine som sa s fenoménom vykosených hláv nestretla. Opäť sa tu ponúka porovnanie s minulosťou – chlapcom vtedy holili hlavy na vojne, aby stratili identitu, a dlhovlasým rebelom strihali vlasy na policajných staniciach. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo chcú dnešní muži dobrovoľne vyzerať ako vojaci či väzni, ľudia bez identity.
Smutné je, že aj tí, ktorí chcú byť odlišní, alternatívni, vyzerajú nakoniec všetci rovnako. Čo mi však vadí najviac nie je táto uniformita, ale samotné myslenie našich ľudí. V Londýne môžete ísť po ulici oblečení akokoľvek, a nikto sa za vami nebude obzerať, ani váš odev komentovať. Budete sa tam vďaka tomu cítiť slobodne. V Taliansku vás zasa večer do klubu nepustia v rifliach a teniskách, a okrem turistov by nikomu ani nenapadlo ísť tam takto „vymódení“. Vraví sa, že eleganciu a vkus majú Taliani v krvi. To však nie je pravda, jednoducho len vyrastajú obklopení peknými vecami, budovami, šatami, a tak je to pre nich úplne prirodzené.
To, ako bývame, čo počúvame, čítame, čo si obliekame a vidíme okolo seba, nás silne ovplyvňuje a formuje. Ak sme obklopení škaredosťou a nevkusom, staneme sa aj my sami škaredými a nevkusnými. „Byť vychystaný“ v zahraničí nie je dôvodom na výsmech a ironické poznámky, ale skôr na kompliment. Najčastejšie sa však nad tým nikto ani nepozastaví, a to je ideálny stav - znamená to totiž, že je to samozrejmosťou.
Obliekať sa elegantne, originálne, či jednoducho pekne by malo byť prirodzenou súčasťou nášho života. Nie je to márnivé a povrchné. Keď ste pekne oblečení, správate sa inak, a ľudia sa správajú inak k vám. Nemusí to vôbec stáť veľa peňazí, a tí, ktorí vám budú tvrdiť, že na to nemajú čas, majú vždy dosť času na pozeranie Paneláku.
Z ľudí, ktorí sa vás ironicky pýtajú, kam ste sa tak vychystali, kričí obmedzenosť, lenivosť, nevkus a komplexy. 22 rokov bolo na zmenu myslenia očividne málo, jednu uniformitu len nahradila druhá. Čo s tým? Existuje na to len jedna rada – ako vždy, treba začať od seba.
