Monika Šusteková
Pastiersky list vyzval na Pochod za život. Škoda, že z nesprávnych dôvodov
Konferencia biskupov Slovenska v nedeľu vydala pastiersky list, v ktorom vyzvala ľudí k účasti na Pochode za život.
Zaujíma ma, ako funguje spoločnosť, umenie, kultúra a vzdelávanie. Nikdy ma neprestane baviť učiť(sa), asi aj preto mi vždy bolo blízke univerzitné prostredie. Žijem v Londýne, ale zatiaľ ma viac baví písať o Slovensku. Zoznam autorových rubrík: Cestovanie, Kultúra, Nezaradené, Spoločnosť
Konferencia biskupov Slovenska v nedeľu vydala pastiersky list, v ktorom vyzvala ľudí k účasti na Pochode za život.
Pred pár dňami sa v médiách rozprúdila zaujímavá debata o tom, prečo Bratislava nerastie ako Londýn. Bratislava však nie je Londýn a nie je s ním porovnateľná absolútne v ničom, okrem toho, že je hlavným mestom európskeho štátu. Bratislava má celkom iný problém – nedokáže si udržať ani tých obyvateľov, ktorí už v nej žijú, nieto ešte prilákať ďalších.
Politológovia vraj končia v McDonalde, absolventky histórie ako sekretárky, pedagógovia v administratíve a masmediálne komunikátorky ako asistentky. Ešte horšie sú na tom absolventi súkromných vysokých škôl – tých už nechcú ani len do predajne s nábytkom.
Verejný diskurz a vyjadrovanie vlastných názorov bolo už od čias gréckych filozofov späté len s mužmi, úlohou ženy bolo len mlčať a prípadne priniesť nejaké občerstvenie. Ženy, ktorým sa toto pravidlo podarilo prelomiť, si zaslúžia obdiv. Príkladom môže byť Margaret Thatcherová, ktorá sa dokázala stať premiérkou v časoch, keď ženy museli po večeri vstať od stola, aby sa muži mohli rozprávať o dôležitých veciach. Ale ani jej príbeh nie je pre ženy skutočným víťazstvom, pretože aby bola úspešná, musela sa Thatcherová správať a hovoriť ako muž (chodila dokonca na kurz, ktorý jej prehĺbil hlas, aby jej príhovory zneli mužnejšie). Na tradícii vybudovanej za dlhé tisícročia, kde ženy nikdy nemali slovo vo verejnej debate, nezmenil nič ani príchod internetu. Internetové prostredie je k ženám nepriateľské, za vyjadrenie názoru ich stále čaká výsmech, sexistické narážky, komentáre k ich vzhľadu, podrývanie autority, či rovno hrozby násilia. Povedali ste si teraz, ďalšia feministka, ktorá len preháňa?
Okolo politickej korektnosti šíria jej odporcovia auru akéhosi nebezpečného orwellovského newspeaku a považujú ju za cenzúru, za porušovanie slobody slova. Za týmto názorom však stojí nepochopenie konceptu slobody ako takej. Sloboda nikdy nie je absolútna, končí tam, kde sa začína sloboda niekoho iného. To, že príslušníci menšín nechcú byť urážaní a stereotypizovaní, nie je o politickej korektnosti, je to základné ľudské právo. A na tom, že niekto odmieta rešpektovať právo iných na to, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s ľuďmi a bez urážania, nie je vôbec nič hrdinské.
Ľudia u nás často nostalgicky spomínajú, že za socializmu, keď mali všetci rovnako (málo), boli rodina a priateľstvo dôležitejšie ako práca a majetok; ľudia si boli bližší a tešili sa z maličkostí. S nástupom kapitalizmu sa vraj hodnoty v spoločnosti zvrhli. Stali sme sa sebeckejší, povrchní, neohľaduplní, našou najvyššou hodnotou sa stali peniaze. Honba za západným luxusom so sebou priniesla aj "západné" problémy - materializmus, kriminalitu, nedôveru, individualizmus.
Nevďačná, ale zato večne natiahnutá ruka slovenskej kultúrnej obce tentokrát vrazila facku riaditeľke SNG Alexandre Kusej, keď ju spolu s väčšinou návštevníkov SNG nepriamo označila za neslušné a nepoctivé osoby, ktoré sa nechali kúpiť na lacné sľuby a prázdne deklarácie.
Máš niečo po tridsiatke a žiješ v Bratislave. Máš vysokú školu humanitného smeru, hovoríš perfektne anglicky a a podarila sa ti aj celkom slušná kariéra. Máš malé dieťa, keďže si vyberavá a dlhšie ti trvalo nájsť toho pravého partnera. Všetci chlapi ti pripadali nezodpovední a detinskí, ale nakoniec si našla toho svojho, hoci si musela urobiť pár kompromisov.
Podľa dnešného SME "učitelia nechápu", že sa podľa nového návrhu Smeru má na základných školách povinne vyučovať iba jeden cudzí jazyk. Nuž teda, ja som vyštudovaná učiteľka jazykov a sama ovládam štyri. Napriek tomu, alebo možno práve preto, tento návrh úplne chápem a absolútne s ním súhlasím.
Nový čas ma dnes informoval, že mladá manželka pána Magála zapózovala sporo odetá pri fotení kalendára. Na tom by nebolo nič zlé, keby táto mladá pani manželka nebola zároveň dekankou na vysokej škole, a keby tam spolu s ňou nepózovali aj ostatní pedagógovia.
V mojich blogoch Slovensko zvyčajne skôr kritizujem. Po nedávnom rozhovore s jednou americkou spolužiačkou tu v Londýne som si však uvedomila, že byť Slovenkou v Británii je v súčasnosti obrovská výhoda. Dajme si teda trochu optimizmu v štýle Emmy Tekelyovej.
Teória, že za dôležité udalosti v histórii sú zodpovední jednotlivci, je stále nesmierne populárna. Vnímať históriu ako autobiografiu veľkých mužov - pretože priznajme si, sú to bez výnimky muži - je typické aj pre našu krajinu. Kto bol vždy za všetko zodpovedný? Tiso? Havel? Mečiar? Dzurinda? Fico?
Ľudia ma často označujú za idealistku s utopistickými víziami. Po tomto článku to iste príde znova. Ale nech. Možno som teda idealistka, ale verím, že mnohí z nás v sebe cítia potrebu robiť niečo pre druhých, pomáhať. Problém je, že nevieme ako. A tak to robíme finančne, lebo je to najjednoduchšie. Instantná pomoc, ktorá od nás nevyžaduje nijaký čas ani námahu, „len“ peniaze. Takže kupujeme Nota Bene a prispievame na Dobrého Anjela. A dobrý pocit máme kúpený.
Minulý piatok ráno som čakala pred hlavným vchodom do galérie Tate Modern v Londýne. Bolo krátko pred desiatou, mreža bola ešte spustená, a pred ňou sa tlačili vstupuchtiví ľudia. Keď sa mreža začala pomaly zdvíhať, masa ľudí sa natlačila dnu a rozbehla všetkými smermi. Niečo mi to pripomenulo – podobné scény u nás vídame pri otváraní nových supermarketov, keď sa všetci tlačia ako zmyslov zbavení na dvere Lidlu a trhajú sa o škrabky na sporák za 2,49. Prečo na Slovensku ľudia nestoja v radoch do galérie? Ako ich tam dostať?
Si z Blavy a tento rok budeš mať 30. Škola Ťa nebavila, ale nejako si ju preliezol. Práca Ťa tiež veľmi nebaví, ale tak to majú asi všetci, nie? Nezarobíš veľa, ale ani veľa neminieš, pretože ešte bývaš u rodičov. Občas Ti to síce už lezie na nervy, ale nebudeš si predsa platiť podnájom a vyhadzovať peniaze von oknom. Radšej si tie peniaze na niečo ušetríš. Ale asi až budúci mesiac, tento Ti to nejako nevychádza. Mama Ti perie aj varí, ale k tomu sa na verejnosti veľmi nepriznávaš. Občas na nej vidíš, že by aj prijala, keby si sa osamostatnil, oženil sa, mal deti. Ale radšej Ti nič nepovie. Vie, že by Ťa tým vytočila.
Pred pár mesiacmi som sa rozhodla odsťahovať sa zo Slovenska, splniť si sen, opustiť skvelú prácu na troch prestížnych miestach, predať auto, prenajať byt a začať odznova niekde inde. Reakcie okolia boli väčšinou nechápavé – ako môžeš opustiť všetky tie istoty? Vzdať sa takého zázemia, materiálneho i ľudského? Nechýbali však ani pozitívne reakcie, a vetu „Obdivujem ťa, ja by som na to nemal odvahu“ som si vypočula v rôznych obmenách mnohokrát. Nebolo to ľahké rozhodnutie, stálo ma veľa energie a bezsenných nocí, a to, čo mi celé roky bránilo spraviť tento krok, bol strach. A práve strach bráni mnohým ľuďom v mojom okolí byť šťastnými alebo si ísť za svojimi snami. Kde sa však berie?
Za posledné týždne ma v médiách zaujali dva články, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. Po pozornom prečítaní však do seba zapadajú a vychádza z nich zaujímavá pointa.
Tento rok ohľadom festivalu Pohoda často počúvam, že na ňom chýbajú veľké mená, a že ľudia väčšinu interpretov z plagátov nepoznajú. Rozhodla som sa teda pripraviť zoznam kapiel, na ktoré sa najviac teším, aby som toto frfľanie vyvrátila. Ak vám ich mená nič nehovoria, začítajte sa, a najmä, vypočujte si. Možno vás tento blog presvedčí, že Pohoda má aj tento rok čo ponúknuť, a že to bude opäť skvelé. Vybrala som je genderovo, rasovo, vekovo i žánrovo vyváženú zostavu: je tam disko, temno, rock, funky, melanchólia i soul. Dve veselice a dve depky z Anglicka, a k tomu jeden Američan. Nech sa páči.
Nie som typ cestovateľa, ktorý by brázdil svet so zájazdami cestovných kancelárií. Pri našom treťom návrate do Spojených arabských emirátov sme sa však rozhodli využiť služby CK Kartágo – nalákali nás na priamy let do Dubaja z Bratislavy a na ponuku hotela Kempinski v emiráte Ajman, v ktorom sme už boli v minulosti nesmierne spokojní. Zaplatili sme si teda týždňový pobyt, pre istotu sme si však niekoľkokrát overovali, či je ubytovanie určite v danom hoteli, keďže slovenským cestovkám z princípu nedôverujeme. Potvrdili nám, že je všetko v poriadku a žiadne zmeny sa neudiali, a tak sme spokojne odleteli. Po meškajúcom 6,5 hodinovom lete sme po polnoci pristáli na dubajskom letisku. Napriek arabskej horúčave tam však na našu 20-člennú skupinu čakala studená sprcha.
Národných stereotypov existuje veľa. Taliani sú hluční, Španieli vášniví, Nemci pracovití, Škóti šetrní....A čo my Slováci? Keď Európska únia robila pred pár rokmi vtipné promo o národných stereotypoch, každá krajina si mala vybrať jednu charakteristiku a s iróniou vystihnúť povahu svojich obyvateľov. Vyšlo z toho, že ideálny obyvateľ Európskej únie je „skromný“ ako Španiel, „skvelý šofér“ ako Talian, či „pracovitý“ ako Grék.