My Slováci sme si pre seba vybrali slovo „pohostinný“, a tým sme ukázali, že nielen že nemáme zmysel pre humor a iróniu, ale ešte si aj nevieme priznať pravdu. Radi si pestujeme tento fiktívny obraz samých seba ako pohostinného národa, myslím si však, že je to nezmysel. Sme síce pohostinní, ale len voči ľuďom, ktorých dobre poznáme, teda voči blízkej rodine a priateľom. Voči cudzincom sa rozhodne pohostinne nesprávame, začína to šikanou na cudzineckej polícii a končí rasizmom, predsudkami a snahou ošklbať každého turistu.
V tomto ohľade sa na seba nedokážeme pozrieť kriticky, i keď vo všeobecnosti v kritizovaní vynikáme. Keď na hodinách so študentami debatujeme o národných stereotypoch, vždy ich poprosím, aby napísali zoznam typických vlastností, ktoré charakterizujú nás Slovákov. Vždy napíšu len negatívne veci. Teda že sme závistliví, zakomplexovaní, leniví, vždy hľadáme ľahšiu cestu do cieľa a snažíme sa prekabátiť systém, nevážime si starých ľudí, sme lakomí na dovolenkách, nevieme sa obliekať, pozeráme hrozné televízne programy a počúvame hroznú hudbu.
Aj ja sama bývam voči tejto krajine veľmi kritická. Ale keď naposledy moji študenti svojej krajine takto „naložili“ a v celej debate nezaznelo ani jedno pozitívne slovo, zarazilo ma to. To naozaj na nás nie je nič dobré? Sme skutočne až také monštrá? Určite nie. Nám, ktorí žijeme v Bratislave, uzavretí v akejsi bubline, sa môže zdať, že všetky pozitívne vlastnosti nášho národa už sa vytratili. Ale v tejto krajine je aj mnoho dobrého. Myslím si, že v porovnaní s inými národmi sme dobrosrdeční a ochotní pomáhať druhým - je to vidieť pri finančných zbierkach na rôzne charitatívne projekty. Sme pomerne pracovití i celkom kvalitne vzdelaní, máme množstvo úspešných ľudí, ktorí prerazili i v zahraničí, množstvo študentov, študujúcich na prestížnych zahraničných univerzitách. V električkách púšťame starších ľudí sadnúť. Nadväzujeme hlboké priateľstvá na celý život. Veľa sa venujeme svojim deťom. Máme vzťah k prírode. Sme skromní. Toto všetko sa môže zdať samozrejmé, ale kto niekedy žil v zahraničí, vie, že to tak nie je všade.
My Slováci sme preborníci v kritizovaní samých seba. Taký Španiel či Talian by na svoju krajinu, či svoj región a jeho obyvateľov nikdy nenadával tak, ako to robíme my. Nám však celkom chýba sebavedomie i národná hrdosť. Najľahšie je kritizovať, byť ironický, nič dobré nečakať a potom trúsiť cynické poznámky. O čo krajšie by však boli tieto slnečné dni, keby sme sa pokúsili pre zmenu čakať od života aj niečo pozitívne, usmievať sa, dávať ľuďom komplimenty, pochváliť ich? Zlepšilo by im to deň, zdvihlo sebavedomie, a v tejto krajine by aspoň na chvíľu bola lepšia nálada. A keď sa vás pri najbližšej ceste do zahraničia opýtajú, aké je to Slovensko, skúste sa prekonať a povedať, že celkom fajn.
