Nuž teda, naozaj sú chvíle, keď sa mi chce z tohto štátu ujsť. Tento nutkavý pocit na mňa prichádza napríklad vtedy, keď stojím v zápche na Prístavnom moste a cez zebru ma predbieha už druhé Porsche Cayenne (samozrejme v bielej farbe a bledej koži). Keď v kníhkupectve vidím, že autorkami najpredávanejších kníh sú Vasilková, Kollárová a Urbaníková. Keď po mesiaci oprášim a zapnem telku, a tam sú za smotánku označení Silvia Kucherenko a Braňo Zahradník.
Ešte silnejšie ma to chytá, keď po streľbe v Devínskej každého zaujíma len to, či obete boli, alebo neboli Rómovia. Bez toho totiž nikto nevie, či si povedať: „Dobre im tak.“ alebo: „To je ale tragédia.“ Keď vidím, že kultúra u nás znamená hľadanie „talentov“ a sledovanie znamenitých hereckých výkonov v Paneláku. Keď mi čašník v reštaurácii prinesie polievku, hoci som si žiadnu neobjednala, a na moje námietky zareaguje slovami: “Keď som ju už priniesol, tak ju zjedzte.“ Keď zistím, že veľa mladých ľudí chce ísť hlasovať v referende, v ktorom ide aj o zrušenie koncesií či limit na vládne limuzíny. Veru, veď reprezentantom štátu iste postačí aj niečo skromnejšie, pre pani premiérku by napríklad mohli odkúpiť moje ojazdené Punto. A načo nám je Stv2 či Rádio FM, keď máme Markízu a Expres?
Emigračné slinky sa mi zbiehajú aj vtedy, keď vidím, že krásu a intelekt našich dievčat reprezentuje „Hello, my name is Slovak republic.“ Keď sa musím zmieriť s tým, že vysokú školu tu vyštuduje naozaj každý, a niekto aj za tri mesiace. Keď bezmocne sledujem, ako šikovní ľudia z môjho okolia utekajú do zahraničia, aby bol ich talent ocenený. Keď Iné Kafe zahajuje bombastický comeback. Keď si v novinovom stánku v záujme zachovania duševného zdravia nemôžem kúpiť ani jeden slovenský denník či týždenník. Keď sa prejdem nákupným centrom a zistím, že okolo žijú len klony s vyholenými hlavami v tričkách Ed Hardy. Keď je každá odlišnosť v obliekaní a účese zhodnotená pokrikom „buzerant!“ Keď aj v alternatíve su jednookí kráľmi. Keď v divadle počas neodmysliteľných standing ovations zostávam sedieť.
Chuť baliť kufre a kupovať letenku na mňa prichádza aj vtedy, keď sa prejdem po meste, a nestretnem ani jednu usmievajúcu sa tvár. Keď sa omylom ocitnem v kostole, a dozviem sa, že žena je mužovou služobníčkou a musí sa mu vo všetkom podriadiť. Keď sa ma študenti na vysokej škole opýtajú počas prednášky, či si môžu objednať pizzu. Keď na jednom z najúspešnejších festivalov vystupuje Scooter. Keď každý deň prší. A keď si tento blog neprečíta aspoň toľko ľudí, ako ten prvý :-)
