Vrták je človek, ktorý proste nemôže inak ako vŕtať. Keby nevŕtal, bol by nešťastný a mohol by aj zomrieť. Hocikedy zverejní trebárs takýto tweet:
Vrták tu vŕta do európskej schopnosti konkurovať USA, alebo Číne. A áno, nešťastný eurouzáver je v poslednej dobe častou témou výsmechu.
Vrtáci sa nájdu aj medzi ekonómmi. Tu napríklad Financial Times:
A keď človek namietnete, že situáciu skresľujú americkí internetoví giganti a že európske stredné a malé podniky sú OK, vrták s ťažko skrývanou škodoradosťou poukáže na to, že na grafe treba čítať aj malé písmená a že internetoví giganti tu nie sú vôbec zahrnutí.
Tu zas vŕta The Economist:
Okrem vrtákov existujú samozrejme aj slušáci. Nosia kravatu a neradi uvádzajú ľudí do rozpakov. O celej veci preto radšej taktne mlčia. Len občas im nechtiac unikne nejaká poznámka. Tak napríklad píšu o ekonomickej situácii v Burundi a pri tom vyjadria nádej, že krajina sa hádam len nevydá európskou cestou. Preháňam, ale len trochu:
Európe, ktorá dlhodobo držala s Amerikou krok, došiel po kríze roku 2008 dych. Ešte roku 2018 sa dalo poukázať na rozdiely v cenách akcií a pýtať sa, či sú tie európske podhodnotené. Možno ich treba práve teraz nakúpiť a dobre na tom zarobiť! Lenže po konci kovidu sa už nemôžme takto sami seba klamať: Európa stagnuje a zaostáva. Zatiaľ to ešte nie je ako v 20. rokoch, keď sa Američania sťahovali do Európy za nízkymi životnými nákladmi a lacnými prostitútkami. Ešte tam nie sme, ale už to vidíme pred sebou. Je to niekde popri ceste.
Môžeme trebárs porovnať rast HDP v Eurozóne a v Amerike (opäť Financial Times):
HDP však môže byť ovplyvnené externými vplyvmi, za ktoré tak úplne nemôžme (vojna na Ukrajine, energetická kríza), takže, aby sme získali predstavu, kde dnes asi stojíme a aké esá máme ešte pre budúcnosť skryté v rukáve, pozrime sa na najcennejšie firmy sveta:
Takmer všetky najcennejšie spoločností sveta sú z USA. Neprekvapivo je tu tiež saudské Aramco (ropa) a taiwanské TSMC (výroba čipov). Pôvodne som plánoval ukázať tu firemných Top 10, ale musel som to predĺžiť na Top 15, aby sa tam dostala aspoň jedna európska spoločnosť.
Rebríček vedú internetoví giganti a internetová revolúcia bola skutočne niečo, čo Európa prespala. Akú európsku internetovú službu vlastne poznáme? Skype bol estónsky, ale roku 2011 ho majitelia predali americkému Microsoftu. Dobre, máte pravdu, je tu Spotify, ale tým sa zoznam končí.
Kde má teda Európa skrytý potenciál? Pozrime sa na desať najcennejších spoločností v EU.
Kým americkému zoznamu dominujú firmy z IT sektoru, Európa sa zjavne špecializuje na módu a luxus: Luis Vuitton (LVMH), Hermès, L'Oréal, Inditex, Dior.
Novo Nordisk na prvej priečke je farmaceutická firma, ktorá viac-menej náhodou objavila lieky na chudnutie. Všetci jej konkurenti teraz samozrejme zúrivo pracujú na tom, aby ju dohnali, takže uvidíme ako sa jej bude dariť v budúcnosti. Treba však priznať, že farmaceutický priemysel je v Európe stále silný. Tento zoznam ho výrazne podceňuje, pretože nezahŕňa švajčiarske a britské firmy (Roche, Novartis, AstraZeneca).
Ďalej tu máme ASML (prístroje na výrobu čipov), SAP (účtovnícky softvér zo 70. rokov), Accenture (softvérové konzultantstvo, americká firma, ktorá sídli v Írsku kvôli nízkym daniam), Total (fosílne palivá) a Prosus (juhoafrická investičná skupina sídliaca v Holandsku).
Kým USA profituje predovšetkým z nových technológii (softvér, hardvér, elektrické autá), Európa sa zdá žiť z vlastnej minulosti.
Klasické odvetvia, v ktorých je Európa dobrá, sú dedičstvom z belle époque, dynamického a optimistického obdobia pred prvou svetovou vojnou. Predovšetkým je to strojárstvo, ktoré sa však do Top 10 nedostalo: Siemens, nemecké a francúzske automobilky a podobne. Dnešný farmaceutický priemysel je zas dedičom niekdajšieho chemického priemyslu (BASF, IG Farben, Sandoz) a dokonca aj ASML, ktorý vyzerá ako supermoderná, takmer sci-fi technológia má vo svojom srdci jemnú optiku, ktorú dodáva Carl Zeiss, teda opäť jedna firma z belle époque.
Aby sme sa ale vrátili k luxusu a móde, ktoré sa zdajú byť európskou najsilnejšou stránkou: Luxus a móda sa riadia statusom. Európske luxusné kabelky sú luxusné preto, že Európa sa javí ako niečo lepšie, prinajmenšom ak ju porovnávame s Bangladéšom. Nakoľko si však tento status dokážeme udržať, ak sa staneme chudobnou, zaostávajúcou časťou sveta, je otázne.
Nevidieť tu skrátka nič, čo by bolo veľkým prísľubom do budúcnosti.
Záleží však na tom? Tak budeme chudobnejší ako Amerika. No a čo? Aspoň máme krajšie mestá a menej znečistenia.
Lenže stagnácia môže ľahko prejsť do úpadku. Napokon, bez rastu produktivity nemáme nič, s čím čeliť nadchádzajúcej demografickej kríze, nič, čo by nám v budúcnosti umožnilo vyplácať dôchodky. A zastavený rast, nehovoriac už o ekonomickom poklese, zároveň vedie k nespokojnosti. A to hlavne medzi ľuďmi, čo žijú na hranici chudoby a akýkoľvek ekonomický problém ich môže ľahko posunúť cez okraj útesu. Nespokojnosť zas vedie k radikalizácii a ochote tolerovať násilie.
Alebo sa na to môžme pozrieť z inej strany: Európska neschopnosť zabezpečiť vlastnú obranu zoči-voči ruskej agresii, zorganizovať, zafinancovať, vyzbrojiť a vycvičiť spoločnú armádu zodpovedá tak mentálnemu veku tri a pol roka. A rovnako ako malé deti hľadáme vinu vždy u niekoho iného, nikdy nie u seba. Zlý, zlý Trump chce Ameriku vytiahnuť z NATO a prestať nás chudákov brániť!
Ale pozrime sa na to z amerického hľadiska: Ak nebudú brániť Taiwan, prídu o zdroj čipov, ktoré poháňajú ich priemysel, aj armádu. Ak nebudú brániť Európu, prídu o zdroj luxusných kabeliek.
Keď sa teda budúci americký prezident, či už to bude Trump, alebo hocikto iný, bude musieť rozhodnúť, či investovať radšej do obrany Európy, alebo do obrany Taiwanu, rozhodnutie je už dopredu jasné.
(Tu čitateľ samozrejme vytiahne ASML, ale ruku na srdce: Brániť celý kontinent kvôli jednej, relatívne malej firme? To je už jednoduchšie ju celú rozobrať, naložiť na lietadlá a odviezť do Ameriky.)
Čo sa teda vlastne deje a kde robíme chybu?
Prečo sa Nokia, ktorá začala v belle époque s výrobou gumákov a neskôr ovládla svetový trh s mobilnými telefónmi, nedokázala adaptovať na príchod smartfónov, bola nútená predať svoju mobilnú divíziu do Ameriky a teraz sa postupne vracia naspäť ku gumákom?
Prečo, ak sa zdalo, že Nemecko bude mať so svojim existujúcim autopriemyslom výhodu pri prechode k elektromobilom, sa tak nakoniec nestalo? Anekdoticky možem povedať, že majitelia áut Tesla sa sťažujú, že Tesla nemá nemeckú kvalitu a že z vozidla hocikedy niečo odpadne. Tento potenciál preraziť na trhu s vyššou kvalitou však zostal nevyužitý. Naopak, Čína využila fakt, že elektromotory sú oproti spaľovacím motorom oveľa jednoduchšie, že nepotrebujú nemecké skúsenosti a precíznosť a ovládla veľkú časť trhu. Nepomohlo ani to, že Čína začala dotovať výrobu elektromobilov a Európa zas ich kúpu, čo dalo čínskym autám v Európe obrovskú výhodu. Mercedes, zdá sa, ide cestou Luis Vuitton a oznamuje, že bude vyrábať už len luxusné autá.
Nemecko tiež svojho času tiež viedlo v solárnych paneloch a to je priemysel, ktorý rastie ako bláznivý. Nemecké dotácie do zelených technológií tento priemysel naštartovali, lenže technológiu potom prevzali Číňania a využili nízke čínske náklady na to, aby ovládli trh. Dnes už nemecký priemysel so solárnymi článkami prakticky neexistuje.
V čom je teda problém?
Rozhodne to nie je nedostatok ľudského kapitálu, teda patrične vzdelanej pracovnej sily. Hoci Európa úplne pohorela na poli informačných technológií, ak sa prestaneme pozerať len na komerčné firmy, a pozrieme na open source software, ktorí ľudia píšu doma, nekomerčne, na kolene, situácia sa drasticky mení. Napríklad typický "LAMP stack", ktorý sa používa ako infraštruktúra pre webové aplikácie, pozostáva z Linuxu (operačný systém, Fínsko), Apache (web server, USA), MySQL (databáza, Švédsko) a PHP (programovací jazyk, Grónsko).
Problém nie je ani s infraštruktúrou. Európa má často lepšiu infraštruktúru ako USA. Máme napríklad oveľa hustejšiu železničnú sieť, či už ide o klasické železnice (opäť dedičstvo belle époque), alebo o modernejšie vysokorýchlostné vlaky (TGV).
Európa netrpí ani problémom, ktorý sužuje mnohé africké krajiny, totiž nedostatkom štátnej kapacity, čiže neschopnosťou vyberať dane, alebo presadzovať zákony. Chápem, že to tak v tejto chvíli nemusí zo Slovenska vyzerať, ale v porovnaní so zvyškom sveta vrátane USA, na tom Európa nie je vôbec zle.
Dokonca ani kultúra nie je zlá. Mnohé z krajín z najnižšou mierou korupcie sa nachádzajú práve v Európe.
Mnohí budú tvrdiť, že Európa má skôr problém s prílišnou reguláciou. Stačí sa pozrieť na mémy na začiatku tohto článku. Tvrdia, že firmy sú natoľko obmedzované všemožnými reguláciami a bezduchou byrokraciou, až to nakoniec vzdajú a presunú sa do Ameriky.
Tu môžu mať kritici pravdu, ale treba si uvedomiť, že inštinktívne riešenie, totiž vystúpiť z EÚ, nemusí vôbec fungovať. A to nie preto, že by bolo úplne nemožné, aby krajina vystúpila z EÚ, orezala regulácie, preriedila byrokraciu, znížila dane a podobne, ale čisto prakticky, preto, že sme to už raz skúsili: Hoci radoví voliči hlasovali za Brexit najmä kvôli imigrácii, intelektuálny pro-Brexitový kontingent si predstavoval návrat k niekdajšej dynamickej, akčnej a inovatívnej Británii. Nechcem mu tu vkladať slová do úst, ale myslím, že napríklad Dominic Cummings by dokonca povedal, že výstup z EÚ nebol len o európskej byrokracii, ale mal to byť aj šok, ktorý by otriasol domácou byrokraciu a vytvoril tlak na jej reformu. Dnes však už môžeme s istotou povedať, že tento plán nevyšiel. Britské blues je rovnaké, ak nie ešte clivejšie, ako to naše. Spojené Kráľovstvo si inštitucionálne nijak nepomohlo a navyše stratilo prístup na najväčší jednotný trh sveta.
V konečnom dôsledku je možno príčinou niečo hlbšie a zásadnejšie: Obyčajní Európania stratili chuť do života a zmysel pre dobrodružstvo. Zubami-nechtami sa držia toho, čo už majú a nesnažia sa vytvoriť nič nové. V belle époque sa zdalo ako dobrý nápad postaviť schodisko vnútri Matterhornu, až celkom hore na vrchol. Tento projekt vykazoval isté ušľachtilé šialenstvo charakteristické pre onú dobu a ukončil ho až príchod prvej svetovej vojny. Rovnaké šialenstvo dnes v Amerike ženie SpaceX pokúsiť sa dostať človeka v priemyselnom meradle do vesmíru. Toto šialenstvo im našepkáva, že súkromnej firme sa môže podariť niečo, čo sa nepodarilo ani NASA, ani mocným Sovietom. Európanov zatiaľ skôr zaujíma, či by sa nedali nejako zregulovať americké internetové firmy, aby nám tu nerobili príliš veľkú konkurenciu.
Nádejou zostáva, že v sebe ešte stále máme ešte nejakú DNA z belle époque. Všetci sme predsa ako deti boli kedysi nadšení z kníh Julesa Verna! A dnes nám nezostáva nič iné, ako sa snažiť nejako získať toto detské nadšenie späť.
