Ľudia akoby strácali morálny kompas. Ak narazia na problémy ako sú dezinformácie, vakcíny, klimatická zmena, umelá inteligencia, či genetické inžinierstvo, ich starý - či už náboženský, alebo sekulárny - morálny kompas sa zrazu len nezmyselne točí. Možno sa ani nepokazil, len na tej nadosobnej, spoločenskej úrovni nikdy ani poriadne nefungoval. Správne nám hovorí, že "nepokradneš" a "nezabiješ", ale pri témach ako sú trebárs geneticky modifikované potraviny sa jednoducho zblázni. A nikto z nás si ten problém dlho nevšimol, pretože doteraz vždy stačilo ísť s prúdom: Hladujúce deti v Afrike sa dali zatlačiť niekam do úzadia mysle a zvyšok už dal s trochou sebazapretia prehltnúť. "Veď sa na už nejako vyvrbí" a "necháme to vyhniť" stačilo na to, aby sme sa morálne ako-tak pretĺkli.
Ale zrazu akoby to nestačilo. Zrazu máme dojem, že sa nás tie veľké, spoločenské otázky osobne dotýkajú, že zrazu už nie sú v hre len africké deti, ale aj naše vlastné. A náš starý morálny kompas uprostred tejto krízy nefunguje, búchame po ňom, ale niečo v ňom hrká a ručička ukazuje každých päť minút iným smerom.
Niektorí sú v tejto situácii nešťastní a prepadajú zúfalstvu. Prestávajú čítať noviny. Uťahujú sa do súkromia. Utiekajú sa k ezoterike idealizujúcej ľudské utrpenie. Iní sú schopní navrhovať riešenia, ktoré by sa v praxi rovnali genocíde. Stretol som dokonca aj ľudí, čo sa nehanbili nahlas povedať, že by bolo lepšie, keby ľudstvo vymrelo.
Dovoľte mi teda upriamiť vašu pozornosť na morálny kompas, ktorý opisuje ekonomický bloger Noah Smith:
Pozrite sa na obrázky iných planét v slnečnej sústave – sú to sterilné pusté skaly a jedovaté plyny spaľované tvrdým žiarením. To je prirodzený stav väčšiny planét. Pozrite sa na život zvierat v divočinách sveta - je to neustály zúfalý boj o prežitie, kde sú populácie udržiavané v rovnováhe len hladom a predátormi. To je prirodzený stav väčšiny živého sveta. Potom sa pozrite na to, ako ľudia žili to veľkú väčšinu svojich dejín – boli to chudobní farmári, ktorí sa večne potácali na hranici hladomoru. To je prirodzený stav predindustriálneho ľudstva.
[...]
Dokonca aj dnes, keď sme unikli naozajstnej chudobe, prechádzame životom bez toho, aby sme si uvedomovali, ako nám dýcha na chrbát. Pamätáte si, kedy ste naposledy museli vydržať hodinu bez jedla? Pamätáte si na ten hlodavý pocit v žalúdku, na červenú hmlu, ktorá sa vám akoby zahmlila mozog? Delí nás od toho vždy len niekoľko hodín. Nikdy tomu neujdeme. Ľudstvo od toho delí len niekoľko dní alebo týždňov. Ak by sa narušil ten prepracovaný a fantasticky drahý systém zásobovania a distribúcie potravín, ktorý sme si vybudovali, zakrátko by sme boli na úrovni hladujúcich divokých zvierat.
[...]
Moderný priemyselný svet je naša jediná zbraň proti tomuto živelnému nepriateľovi. Vybudovať ten svet stálo stáročia krvi a potu, stáročia obetí našich najzatvrdilejších pracovníkov, našich najlepších vynálezcov, našich najpredvídavejších vodcov. A ten svet je neuveriteľne zložitý. Pochopiť ho v plnom rozsahu ďaleko presahuje schopnosti aj toho najmúdrejšieho jednotlivca. Iba spolu, kolektívne, na úrovni spoločnosti, podopierame dennodenne jeho krehké steny a chránime ho pred zrútením.
Keď sa samoľúbi intelektuáli posmievajú "hospodárskemu rastu" alebo "HDP", frflú na samotné múry pevnosti, ktoré im umožnili žiť ničo viac ako len zvierací život. V bezpečí jeho ochranných bášt sa môžu slobodne oddávať extravagantnému predstieraniu, že nepriateľ nečíha priamo za stenou. Užívajú si luxus svojho materiálneho zabezpečenia tak, že vedú bábkové revolúcie kvôli rozdielom v sociálnom postavení a kvôli tomu, ako je rozdelené bohatstvo medzi elitou. So žalúdkami plnými priemyselne vypestovaných cukrov sa potulujú príjemnými fantáziami imaginárnej minulosti – pastelovo sfarbenými svetmi plnými ušľachtilých divochov, šťastných, zaháľčivých roľníkov a nablýskaných reklám z päťdesiatych rokov. Občas si predstavujú, že by sa mohli presťahovať do jedného z týchto vymyslených svetov.
[...]
Napriek tomu si nemôžeme dovoliť, aby sa tento luxus zmenil na sebauspokojenie, pretože nepriateľ nebol nikdy porazený. Nestarnúci a bdelý sa krčí niekde vonku, škriabe a ohlodáva steny, čaká, kým tuční a šťastní ľudia vo vnútri zabudnú na to, že existuje – čaká, kým prestanú brániť pevnosť moderného priemyselného sveta.
Preto musia vždy existovať ľudia, ktorí pamätajú na prítomnosť nepriateľa. Tým z nás, ktorí si to uvedomujú, pripadá úloha búrať tieto príjemné fantázie – zabrániť tomu, aby sa z pôžitkárskych predstáv preniesli do reálnej politiky.
Založiť svoj morálny kompas na ekonomike sa môže zdať zvláštne a zlovestné. V živote sú napokon aj iné veci ako peniaze. A ak aj, nie je to všetko až príliš špecifické? Hospodársky rast a HDP? A prečo práve to? Prečo nie niečo iné? Prečo nie napríklad dobrá monetárna politika?
A odpoveď je čisto praktická: Na rozdiel od iných alternatív tento morálny kompas jednoducho funguje. Nedáva nám nezmyselné odpovede, ako že trebárs vymretie ľudstva by bola morálne žiaduca vec. Hmla v ktorej blúdime sa dvíha a priority zapadajú na svoje miesta. Nedáva nám odpoveď na všetko, stále tu existujú sporné témy, ale v prekvapivom množstve prípadov poskytuje jednoznačnú a jednoduchú odpoveď, a to často aj vtedy, keď sa ľudia okolo potácajú v stave morálneho otrundženia.
Hovorí nám, že raketový rast, ktorý nastal za priemyselnej revolúcie a nikdy sa odvtedy nezastavil je dobrá vec, pretože nás unáša stále rýchlejšie preč od chudoby, hladu, chorôb a utrpenia.
Ľudí v Európe aj Amerike už vytrhol z najhoršieho, za posledné desaťročia unikla z extrémnej chudoby aj miliarda Číňanov. Teraz sa niečo podobné chystá v Indii a juhovýchodnej Ázii. Potom nás čaká Afrika. A kto hovorí, že by sa rast mal zastaviť, ten vlastne tvrdí, že miliardu ľudí treba ponechať trápiť sa v extrémnej chudobe s príjmami pod dva doláre na deň.
Keď počujem niekoho hovoriť, že existujúci systém treba strhnúť a vybudovať nejaký nový, lepší, morálny kompas mi ukazuje opačným smerom, pretože hovoriaci zjavne nechápe aký zložitý a krehký je súčasný svet. Žije v príjemnej nevedomosti o nepriateľovi za hradbami. Netuší, že vybudovať svet znovu by stálo stáročia práce, stáročia, kým by všetci žili na pokraji hladu, snažiac sa jeden druhému zobrať to málo, čo by sme mali. Stáročia, počas ktorých by detská úmrtnosť stúpla na svojich prirodzených, predindustriálnych päťdesiat percent.
Ak počujem, že Nemecko uprostred energetickej krízy odstavilo svoje jadrové elektrárne, počujem nepriateľa škrabať na hradby.
Ak počujem, že jediný spôsob ako zabrániť klimatickej kríze je uskromniť sa a zastaviť hospodársky rast, vidím pred sebou nadchádzajúci svet dravcov, kde bohatstvo nepribúda a jediný spôsob ako zlepšiť život pre seba a svoje deti je zobrať niečo iným rodičom a iným deťom.
Ak niekto v záchvate flagelantského asketizmu zabúda, že práve hospodársky rast spôsobil prudko klesajúce krivky učenia, to, že cena solárnej energie sa za päťdesiat rokov znížila päťstonásobne a že cena batérií, ktoré môžu v noci, keď nesvieti slnko, udržať naše domy v teple, klesla za posledných tridať rokov o 97% a tvrdí, že celý tento pokrok je treba zastaviť, ten je pre klímu nebezpečnejší ako celá fosílna lobby.
Keď počujem, že by sa všetci mali odsťahovať na dedinu a v pote tváre si dobýjať každodenný chlieb, je to pre mňa pľuvanec do tváre všetkým, čo sa zaslúžili o zelenú revolúciu.
A nebudem ani hovoriť o liekoch a boji proti chorobám. Ešte po sedemdesiatich rokoch sa stále hrabeme v morálnych implikáciách druhej svetovej vojny, ale po veľkých vojnách na zdravotnom fronte neštekne ani pes. A pritom bola druhá svetová vojna proti nim len taká malá a bezvýznamná opletačka.
Iste, máme tu antivaxerov, ktorých názory sú priamočiaro genocidálne. Ale aj my všetci ostatní sme otázku pandemickej pripravenosti hodili za hlavu hneď ako to len bolo možné. A pokiaľ ide o genetické inžinierstvo, teda šancu, že sa nám podarí zbaviť genetických chorôb - a niektoré sú také, že sa postihnutý celý život pokúša roztrieskať si hlavu o stenu - a možno aj za pomoci technológií ako CRISPR vyliečiť Parkinson, alebo Alzheimer, nazveme často každého, kto sa tým zaoberá eugenikom a fašistom.
A opäť, hospodársky rast a s nim spojené učebné krivky znížili v tomto storočí cenu sekvencovania celého genómu zo sto miliónov dolárov na päťsto dolárov.
Skrátka, morálny kompas založený na hospodárskom raste a s ním spojenom technologickom pokroku nie je žiaden všeliek.
Ale má k nemu prekliato blízko.
