Kedysi som veril som tomu, čo píšu v učebniciach, totiž, že vek medzi pádom Ríma a nástupom renesancie bol temný a bez akéhokoľvek pokroku. Ale keď sa človek pozrie z bližšia, uvidí, že v skutočnosti došlo k obrovskému množstvu inovácií v poľnohospodárstve, v obchode, dokonca aj v rannom priemysle. Čo sa však nestalo, bolo, že by sa zisky dostali k bežným ľuďom.
[...]
Prečítal som si čo-to o ekonomike budovania katedrál a je to fascinujúce. A pritom som tomu nikdy nevenoval pozornosť. Dá sa vidieť – pretože išlo jednoduché ekonomiky – ako sa tie peniaze žmýkali z roľníkov. Nešlo samozrejme o bezplatnú prácu. Pracovali z donútenia a nemohli si vyberať zamestnávateľa. Stali sa síce produktívnejšími, zároveň však bol aj silnejšie vykorisťovaní.
[...]
Tieto peniaze sa dostali k hornej vrstve spoločnosti, povedzme k piatim, alebo trom percentám, a tie ich minuli na stavbu katedrál. Takže keď nabudúce uvidíte katedrálu, rozmýšľajte o nej ako o symbole stredovekého zúfalstva ako aj zvyšovania produktivity, ale zároveň zlyhania pri vytváraní spoločnej prosperity.
--- Z rozhovoru s profesorom na MIT a bývalým hlavným ekonómom MMF Simonom Johnsonom.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že problém ekonomického dopadu umelej inteligencie je doteraz len teoretický. Že je to niečo, o čom debatujú ekonómovia, ale zatiaľ sa to neprejavuje v reálnom živote. Z osobných rozhovorov s prekladateľmi však cítiť, že si problém bytostne uvedomujú. Niektorí už pracujú s umelou inteligenciou a perspektíva toho, že ich táto jedného dňa úplne nahradí im nie je úplne cudzia. Podobnú neistotu cítiť aj medzi výtvarníkmi. Tu však, v protiklade ku prekladateľom, existuje menšia ochota problém si naozaj pripustiť: Stroj nemá dušu a tak nikdy nemôže robiť skutočné umenie. Ale bez ohľadu na metafyziku duše, stroj môže veľmi dobre robiť umenie úžitné, trebárs ilustrácie ku článkom a často ich už aj aj robí – zatiaľ hlavne na Internete, ale je len otázkou času, kým táto technológia presiakne aj do tlačených médií.
Kniha Simona Johnsona a Darona Acemoglu Moc a pokrok: Náš tisícročný boj o technológiu a prosperitu sa zaoberá presne touto otázkou: Kedy vedú technologické inovácie k lepšej životnej úrovni pre všetkých - čo bol napríklad prípad pásovej výroby - a kedy, ako v prípade stredovekých katedrál, skončí získané bohatstvo jednoducho premrhané? Kniha, hoci napísaná z v podstate technooptimistického pohľadu, je zároveň zdvihnutým varovným prstom. Hovorí, že zvýšenie produktivity samo o sebe neznamená blahobyt. Dokonca aj priemyselná revolúcia, ktorú dnes oslavujeme ako zdroj nášho terajšieho bohatstva znamenala prvých sto rokov pre veľkú časť obyvateľstva len chudobu a strádanie. Hovoríme tu o svete Olivera Twista, o svete robotníkov natlačených vo veľkom do malých bytov, bez poriadnej zdravotnej starostlivosti, o svete detskej práce, skrátka, o svete, o ktorom kedysi písal Marx. Až okolo roku 1850 sa situácia začala pomaly obracať, politický a inštitucionálny vývoj začal dobiehať vývoj technologický a životná úroveň začala stúpať.
Pre tých, ktorí sa zamýšľajú nad tým, ako prežiť ďalšiu fázu technologického pokroku bez prílišného trápenia, ako preskočiť svet Olivera Twista a dostať sa rovno do belle époque, je táto kniha cenným faktografickým materiálom.
