Potom ukáže na druhého syna a vraví: "Ale tamten je chytrý. V škole sa mu darí."
Mnohí ľudia v chudobných krajinách majú falošnú predstavu, že vzdelanie má nejakú cenu len keď dieťa dokončí strednú školu a dostane dobre platené miesto v štátnej správe. Prípadne, ak sa stane lekárom. Chodiť štyri roky na základnú školy je, naopak, len strata času.
Je teda lepšie nechať jedného syna vyštudovať a ostatných si nechať doma. Vyštudovať všetci predsa nemôžu. Škola síce môže byť zadarmo, ale učebné pomôcky nemusia byť. Študujúci syn tiež musí robiť úlohy a nemá čas pásť kozy, či starať sa o mladších súrodencov. A to už ani nehovoríme o doučovaní, alebo nebodaj o súkromnej škole.
Otázkou samozrejme je, ktorého syna poslať do školy. Rozhodnúť sa treba skoro a nie je jasné podľa čoho. A tak sa nakoniec rozhodne na základe nepodstatných drobností. Napríklad, či dieťa v škole obhrýza ceruzku.
Pre zmier v rodine je potom potrebné, vraví Banerjee, aby všetci, vrátane detí, chápali, že jeden syn je múdry a druhý hlúpy. Ak nechodí do školy, nie je to preto, že by rodičia uprednostnili jeho brata. Je to preto, že na to jednoducho nemá. Je to, proste a skrátka, idiot. A aj deti samé vravia: "Ja som hlúpy. Ale tuto môj brat, pozrite, ten je múdry."
A nie je to až tak dávno, čo to muselo podobne fungovať na Slovensku. Koľkí rodičia v XIX. storočí poslali jedného syna študovať, trebárs za farára, a ostatných si nechali doma, aby pomáhali na poli?
Či však aj naši predkovia nazývali svoje deti idiotmi, nevedno. V rozprávkach je to však vždy ten hlúpy brat, čo dostane princeznu.
Linka na prednášku: https://www.youtube.com/watch?v=quATCFNpM50
