Zlyhanie obličiek, tiež známe ako konečné štádium ochorenia obličiek, je zdravotný stav, pri ktorom obličky fungujú na menej ako 15%. Človek, ktorému zlyhajú obličky sa musí každú noc pripájať na dialýzu. Cíti sa stále chorý a unavený. Pomaly zomiera. Jedinou záchranou je transplantácia, keď dostane od darcu zdravú obličku. Najväčším zdrojom obličiek sú darcovia, ktorí podpíšu súhlas, že v prípade ich úmrtia sa môžu ich obličky použiť na transplantáciu. Napriek tomu je v USA v poradovníku na obličky asi 100,000 ľudí.
Predaj orgánov je na celom svete, s výnimkou Iránu, zakázaný a tak jedinou alternatívou k poradovníku je, ak obličku daruje živý darca. Ide väčšinou o príbuzných, ktorí sa rozhodnú milovanej osobe takýmto spôsobom zachrániť život. Tu treba povedať, že zdravý človek má dve obličky, pričom dokáže bez akýchkoľvek problémov fungovať aj s jednou.
Problémom však je, že darca a príjemca nie sú vždy navzájom kompatibilní. Predovšetkým musia mať tú istú krvnú skupinu, ale existujú aj iné obmedzenia, týkajúce sa najmä prítomnosti protilátok v krvi.
V takomto prípade je však možné uskutočniť výmenu obličiek medzi dvoma pármi. Ak jeden pár pozostáva z darcu s krvou skupinou A a z príjemcu s krvnou skupinou B a druhý pár z darcu so skupinou B a príjemcu so skupinou A, môžu si obličky navzájom vymeniť. Darca z prvého páru daruje obličku príjemcovi z druhého páru a naopak.
Nie je to však jednoduché. Operácie sa musia robiť súčasne, čo znamená štyri paralelné operačné miestnosti a štyri chirurgické tímy. Dva z nich vyberajú darcom obličku, dva zas vymieňajú obličky príjemcom. Niečo také je ťažké zorganizovať. Zložitejšiu výmenu, medzi troma pármi, za použitia šiestich operačných miestností, sa už síce podarilo zrealizovať, ale nič zložitejšie nie je prakticky možné.
Prečo je však treba robiť operácie súčasne?
Na to existuje veľmi dobrý dôvod: Operácie sa musia robiť súčasne, pretože ak sa zrealizuje prvá výmena, ale druhá sa z akéhokoľvek dôvodu nepodarí, je to tragédia. Darca z prvej operácie už nemá obličku, ale jeho milovaná osoba je ešte stále na dialýze. A to, že už nemajú obličku na darovanie, znamená, že sa už nemôžu zúčastniť na žiadnej budúcej výmene obličiek. Je to skoro ako trest smrti.
To, že zákon zakazuje orgány predávať, že sa dajú len darovať, znamená, že sa nedá podpísať zmluva, ktorá by druhú operáciu vynútila. V praxi sa preto všetky operácie robia súčasne. A to až do takej miery, že chirurgovia pripravia pacientov na operáciu, uspia ich, otvoria a potom si navzájom zavolajú a potvrdia si, že áno, teraz skutočne začíname.
Situácia sa však radikálne zmení, ak existuje dobrovoľný darca, ktorý nemá žiadnu konkrétnu osobu, ktorú chce zachrániť.
Takýto darca môže obličku darovať existujúcemu páru, ktorý potom môže svoju obličku darovať ďalšiemu páru, ten zas ďalšiemu a tak ďalej.
Operácie sa nemusia robiť súčasne, pretože ak sa reťaz preruší, je to smola, ale už nie tragédia. Páry, ktorým sa výmena nepodarí majú ešte stále svoju obličku, s ktorou sa môžu sa zúčastniť na budúcich výmenách.
Jediný darca takto môže spustiť reťaz výmen, ktorá zachráni život desiatkam ľudí.
Teraz sa pozrime na celú vec z ekonomického hľadiska: V USA stojí dialýza približne 80,000 dolárov ročne. Operácia stojí 120,000 dolárov. Po transplantácii obličky musí príjemca užívať imunosupresívne lieky, ktoré stoja okolo 20,000 dolárov ročne.
Keď si to človek zráta, je to neuveriteľne efektívne. Náklady za operáciu sa vrátia v priebehu dvoch rokov. Pre porovnanie, ak si človek kúpi byt na to, aby ho prenajímal, návratnosť je asi 30 rokov.
Celá akcia po uplynutí týchto dvoch rokov navyše produkuje čistý zisk 60,000 dolárov, čo je ročný príjem priemerného Američana. (80,000 sa ušetrí na dialýze, ale 20,000 treba zas minúť na lieky.) Ak darovanie jednej obličky spustí reťaz dvadsiatich ôsmich výmen obličiek, celkový ročný zisk bude vyše 1.5 milióna dolárov. A to nie je všetko: Tých 28 ľudí, ktorí boli na dialýze a teda príliš chorí a unavení, aby mohli pracovať, sa zrazu môže zamestnať. To ročne vytvorí hodnotu vo výške ďalších miliónov dolárov.
Zrazu nie je až tak jasné, prečo je obchod s obličkami vlastne zakázaný. Ak by poisťovňa dala časť z ušetrených peňazí a štát časť z dodatočne získaných daní darcovi, darca by mohol zvyšok svojho života tráviť na jachte v Karibiku. Určite by sa našlo dosť ľudí, ktorí by na takú transakciu pristali a boli by s ňou dokonca nanajvýš spokojní. Zároveň by sa tých 100,000 ľudí, čo sú v USA na dialýze a postupne zomierajú čakajúc v poradovníku, mohlo vrátiť do normálneho života. A to ani nehovoríme o ziskoch, ktoré by z toho plynuli pre poisťovne a pre štát.
Profesor ekonomiky na Stanfordskej Univerzite Al Roth, ktorý za svoju prácu ohľadom výmeny obličiek dostal Nobelovu cenu za ekonomiku nazýva takéto situácie "odpudivé trhy".
Odpudivé trhy sú trhy, kde sú ľudia ochotní predávať, kde existujú aj ochotní kupujúci, ale kde verejnosť nechce transakcie povoliť.
Niekedy je logika za odpudivým trhom viac-menej zrejmá, ako je to v prípade trhu s nelegálnymi drogami.
Čo však napríklad zákaz obchodovania s konským mäsom, ktorý platí v Kalifornii? Aká logika platí v tomto prípade?
Alebo čo trebárs hod trpaslíkom? Je to disciplína, kde veľký človek hádže do diaľky malým človekom. Keď hod trpaslíkom vo Francúzsku zakázali, francúzsky trpaslík, ktorý si týmto spôsobom zarábal na živobytie, predložil svoj prípad komisárovi OSN pre ľudské práva. Francúzska strana argumentovala, že ide o ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Trpaslík odpovedal, že podstatou ľudskej dôstojnosti je mať zamestnanie a pre trpaslíkov neexistuje veľa vhodných zamestnaní. OSN však dala nakoniec za pravdu Francúzsku.
A profesor Roth sa pýta: Ak hod trpaslíkom ponižuje ľudskú dôstojnosť, prečo je potom v poriadku nosenie manželky, obľúbený fínsky šport? Ak je problémom ponižovanie ľudskej dôstojnosti, je nosenie manželky skutočne dostatočne dôstojné, najmä v modernej, tzv. estónskej pozícii?
Je to skrátka komplikované.
Ale aby sme sa na celú vec pozreli z inej strany: Ako to vyzerá z pohľadu darcu obličky? A prečo je vôbec niekto ochotný darovať obličku neznámemu človeku?
Ukazuje sa, že najväčšia skupina darcov bez preferovaného príjemcu pochádza z prostredia cirkví. Druhá najväčšia skupina sú policajti a požiarnici, teda osoby, ktorých prácou je zachraňovať ľudí. Zároveň sú to odvážni ľudia, ktorí nemajú strach pred prípadnými následkami.
Bližší pohľad na psychológiu darcu obličky poskytuje prednáška Christiny Gentryovej, ktorá sa rozhodla darovať obličku a spustila tak reťaz výmen, ktorá zachránila 28 ľudí. Človek by čakal, že prednáška o darovaní obličky sa bude snažiť hrať na city, že bude moralistická a neurčito depresívna, ale v skutočnosti sa slečne Gentryovej podarilo opísať celú záležitosť vcelku vtipne.
Existuje psychologický proces, ktorý mení ľudí na čísla a následne ich likviduje. Stalin vraví: "Jeden mŕtvy je tragédia. Milión mŕtvych je štatistika."
Je však menej známe, že existuje aj opačný proces, ktorí naopak mení čísla na ľudí. Christine Gentryová v prednáške spomína: "Keď som pred operáciou cítila úzkosť, zvykla som si spomenúť na jedno konkrétne krásne miesto, isté malé námestie s fontánou v Barcelone a predstavovala som si, že sa tam raz stretnú všetci ľudia - konkrétni ľudia - ktorých zachránim."
To prvé, zmena človeka na číslo, je podstatne ľahšie.
Na to druhé je totiž potrebná fantázia.
A na to si treba spomenúť vtedy, keď sa sami seba pýtame, či vychovávať deti k fantázii stojí za to.
Dodatok 28.10.2023: Tu sa dá prečítať podrobná spáva (po anglicky) od človeka, ktorý osobne daroval obličku. Nielenže je vtipná, ale absahuje aj kopu technických detailov o celom procese, o možnom vplyve na zdravie darcu, o postoperačných komplikáciách, odhad impaktu (10-20 extra rokov života, prerátané na peniaze asi päť až desaťtisíc dolárov), o tom, ako spoločenská normalizácia darovania orgánov zvyšuje počet darcov, ako kúpiť si kaštieľ môže niekedy byť najlepšia vec, ktorá sa dá pre charitu urobiť a podobne: https://www.astralcodexten.com/p/my-left-kidney
