Potrat a eutanázia majú podobný dopad na kvalitu života. Ak niečo, tak je eutanázia dôležitejšia, pretože tehotenstvo sa netýka nevyhnutne každého, kým smrť si nás nájde všetkých.
Napriek tomu sa o potratoch hovorí oveľa viac ako o eutanázii, či asistovanej samovražde.
V grafe ide o anglické termíny, takže graf nemusí plne zodpovedať záujmu v neanglicky hovoriacich krajinách. Výsledky pre Slovensko však nie sú príliš rozdielne.
Aj keď si odmyslíme záchvaty záujmu o potraty vyvolané konkrétnymi udalosťami (zrušenie práva na potrat v USA roku 2022) termín potrat je stále približne šesťkrát populárnejší ako termín eutanázia.
Tento nízky záujem o diskusiu o eutanázii a asistovanej samovražde je prekvapujúci o to viac, že potrat je v mnohých krajinách legálny, zatiaľ čo asistovaná samovražda je vo veľkej časti sveta zakázaná.
Natíska sa vysvetlenie, že kým ženy sa môžu o povolenie interupcií aktívne zasadzovať, zomierajúci sa asi ťažko vyberú s transparentmi na míting. Ani volebné preferencie zomierajúcich nikoho nezaujímajú: Mŕtvi nevolia.
Tiež je však možné, že nízka viditeľnosť tejto otázky je spôsobená tým, že ľudia jednoducho nemajú o eutanáziu záujem. Pozrime sa teda najprv na to, ako sa ku otázke stavajú tí, čo o zomieraní niečo vedia, teda lekári.
Príliš sa o tom nehovorí, ale aj lekári umierajú. A nezomrú ako my ostatní. Nezvyčajné na tom nie je to, ako veľmi sa v porovnaní s väčšinou Američanov liečia, ale ako málo. Vzhľadom na to, koľko času strávia zachraňovaním ostatným, sami zvyknú byť zoči-voči smrti dosť pokojní. Presne vedia, čo sa stane, poznajú svoje možnosti a celkovo majú prístup k akejkoľvek lekárskej starostlivosti. Napriek tomu na to idú zľahka.
Samozrejme že aj lekári chcú žiť. O modernej medicíne však vedia dosť na to, aby vedeli, kde sú jej medze. A o smrti vedia dosť na to, aby vedeli, čoho sa všetci najviac obávajú: Zomierania v bolestiach a zomierania osamote. Hovorili o tom so svojimi rodinami. Chcú si byť istí, že keď príde ich čas, nedôjde k žiadnym hrdinským zásahom – že počas svojich posledných chvíľ na zemi im nikto nepoláme rebrá v snahe resuscitovať ich pomocou kardiopulmonárnej resustitácie (a to sa stane, ak sa KPR robí správne).
Takmer všetci zdravotníci videli príliš veľa toho, čo nazývame „zbytočná starostlivosť“. Lekári vtrhnú do života ťažko chorého človeka na konci života s najmodernejšími technológiami. Pacienta rozrežú, napichajú doňho hadičky, napoja ho na prístroje a napumpujú ho drogami. To všetko sa deje na jednotke intenzívnej starostlivosti za cenu desiatok tisíc dolárov denne. To, čo za tie peniaze dostávame je trápenie, ktoré by sme nedožičili ani teroristovi. Nemôžem spočítať, koľkokrát mi kolegovia lekári povedali takmer identickými slovami: "Sľúb mi, ak ma takto nájdeš, tak ma zabiješ." A myslia to vážne. Niektorí zdravotníci nosia medailóny s vyrazeným nápisom „NO CODE“, aby dali lekárom najavo, že nechcú, aby na nich vykonávali KPR. Dokonca som to videl ako tetovanie.
Ak to pre vás nie je dostatočne zlé, tu je text od iného lekára:
Každé ráno, keď prídem do práce, musím skontrolovať poznámky sestier o tom, čo sa stalo minulú noc. A každé ráno sa pár pacientov pokúšalo vytrhať zo seba všetky hadičky a drôty. Ak je deň obzvlášť zlý, niekto sa pokúsil zaútočiť na personál, a hoci veľmi starí ľudia nedokážu poriadne útočiť, stále ide o neprijateľné správanie a musíme ich pripútať k posteli.
[...]
Keď to takto ide už nejakú chvíľu, lekári sa stretnú s rodinou a veľmi opatrne nadhodia možnosť, [...] že odpoja prístroje, zastavia liečbu a nasadia lieky proti bolesti, aby ste mohli pokojne umrieť. Vaša rodina vtedy začne na lekárov kričať a pýtať sa, ako je možné, že takýchto šarlatánov vôbec pustili do fachu, keď sa snažia zavraždiť ich babičku, len aby sa vyhli troche práce.
Dobre, lekári sú jedna vec. Ale čo obyčajní ľudia? Tí určite lipnú na živote viac. Či nie?
Keď sa v roku 1977 konalo v kantóne Zürich referendum o umožnení asistovanej samovraždy pre smrteľne chorých ľudí, na všeobecné prekvapenie zahlasovalo 60% voličov za. Ak vtedy asistovaná samovražda neuspela, nebolo to kvôli malej podpore medzi obyvateľstvom, ale preto, že spolkový parlament úkon nakoniec zakázal.
A tu hovoríme o príslovečne konzervatívnom Švajčiarsku roku 1977, len šesť rokov po tom ako tam ženy získali volebné právo! Dokážeme si predstaviť, o koľko vyšší by bol výsledok tohto hlasovania v dnešnej, osvietenejšej dobe.
Zdá sa teda, že ľudia majú k možnosti ušetriť si trápenie na konci života celkovo skôr pozitívny vzťah. Ak táto možnosť v legislatíve neexistuje nie je to ani tak preto, že by voči tomu bol všeobecný odpor, skôr z ideologických, pro-cirkevných ohľadov, ktoré existujú v rámci politického systému.
Asistovaná samovražda je dnes už vo Švajčiarsku tolerovaná (aj keď nie výslovne zákonom povolená) a spolok, ktorý ju vykonáva má 145 000 členov, to jest cirka 1,7% obyvateľstva. Táto štatistika je však, myslím, podhodnotená, pretože členmi spolku sa ľudia často stávajú až na smrteľnej posteli a následne potom zo štatistiky vypadnú. Asistovaná samovražda teda nemá len teoretickú podporu medzi obyvateľstvom, ide zároveň aj o vyhľadávanú praktickú službu.
Proti eutanázii a asistovanej samovražde sa často vznášajú rôzne etické námietky. Richard Hanania (konzervatívec, nie liberál!) ich podrobne rozoberá a dospieva k názoru, až ak niekde chybíme, je to skôr v zmysle, že je príliš málo asistovaných samovrážd, než príliš veľa.
Pokiaľ viem, nenájdeme jediný prípad asistovanej samovraždy, kde by sa mohol každý obzrieť späť a povedať, že sa to nemalo stať. A to aj napriek tomu, že prax je legálna vo viac ako desiatke krajín a to v niektorých prípadoch už desaťročia. Z Holandska prišlo hlásenie, že isté 17-ročné dievča podstúpilo eutanáziu kvôli depresii po sexuálnom napadnutí. Ukázalo sa, že ide o falošné správy. [...] Ľudia pravidelne zúria kvôli mojim príspevkom o eutanázii na Twitteri a stále mi posielajú ten istý falošný príbeh 17-ročnej Holanďanky, čo naznačuje, že keby mali skutočné príklady zneužitej asistovanej samovraždy, použili by radšej tie.
Napokon, ako vyzerá asistovaná samovražda z pohľadu človeka, ktorý ju ide podstúpiť? Môj priateľ Pieter Hintjens dostal rakovinu a roku 2016 podstúpil asistovanú samovraždu. Keďže to bol showman, urobil aj zo svojej smrti verejnú záležitosť, vystupoval s tým v televízii a vďaka nemu si dnes môžme prečítať poznámky človeka, ktorý sa na takýto zákrok pripravuje. Vyberám náhodné kúsky, v nijakom zvláštnom poradí a bez vlastných komentárov. Kto chce, môže si prečítať celý text, vrátane zásad slušného správania pre umierajúcich, ako aj pre ich rodiny a priateľov.
Napokon som rád, že som nikdy neopustil Belgicko. Táto krajina umožňuje ľuďom v poslednom štádiu choroby smrť na požiadanie a rovnako aj tým, ktorí majú dostatočne nízku kvalitu života. [...] Môj otec si zvolil túto cestu a zomrel vo Veľkonočný utorok. Boli sme tam s ním viacerí z rodiny. Je to jednoduchý a pokojný proces. Jedna injekcia ho uspala a poslala do kómy. Druhá mu zastavila srdce. Je to dobrý spôsob, ako zomrieť, a hoci som vtedy ešte nevedel, že som chorý, želal som si takúto smrť aj sám pre seba.
[...]
Moje [malé] deti nechcú a nepotrebujú vidieť ako hnijem a rozpadávam sa. Nechcú, aby som znova odišiel, zmizol v tom stroji zvanom "medicína". Mne budete hovoriť niečo o celoživotnej traume.
[...]
Plánovaná smrť nie je len okamih v čase, ako napríklad dopravná nehoda alebo smrteľná mozgová príhoda. Je to proces. Sociálny proces, ktorý zahŕňa stovky ľudí, z ktorých každý robí svoju časť práce, smúti nad stratou, či akceptuje svoju vlastnú smrteľnosť.
[...]
Je šokujúce, že v roku 2016 len málo krajín umožňuje asistovanú samovraždu a namiesto toho presadzujú barbarské mučenie rozkladom a zlyhávaním organizmu. Obzvlášť dôležité je to pri rakovine, ktorá je jednou z hlavných príčin smrti. Ak vaša krajina zakazuje eutanáziu, nájdite si chvíľku a zalobujte za právo na dôstojnú smrť.
Takže tu som, Pieter, a robím to málo lobovania, ktoré dokážem.
