Keď si spomínam na dejepis, ako nás ho učili na škole, neviem sa ubrániť pocitu ťaživej nudy. Jeden kráľ za druhým, podobní navzájom ako vajce vajcu, každý z nich robil viac-menej to isté, bojoval s inými kráľmi, buď vyhral, alebo prehral, ale nič sa tým nezmenilo a nakoniec ho nahradil zas nejaký iný kráľovský klon. Vojny splývajú do jedinej šedej masy. Aký bol vlastne rozdiel medzi sedemročnou, tridsaťročnou a storočnou vojnou, okrem toho, že - ako sa ich mená zdajú naznačovať - trvali rôzne dlho? A čo bola Zlatá Bula Sicílska a prečo by ma to malo zaujímať?
Len občas cez kopy nezáživného materiálu, cez dátumy bitiek a zjazdov ÚV KSČ, preblysla iskrička, ktorá sľubovala niečo zaujímavé.
Napríklad taká priemyselná revolúcia. Moderný, priemyselný svet najprv nebol, potom sa čosi stalo a zrazu tu bol, je tu s nami doteraz a bude tu už navždy. Predtým žili ľudia na dedinách a dorábali potraviny. Potom žili v mestách a pracovali vo fabrikách. Téma sa zdala sľubovať niečo zaujímavé, prekvapivé: Ako sa môže celý svet zrazu tak veľmi zmeniť? Čo presne sa stalo? Bol v tom zámer, alebo k tomu ľudia prišli ako slepé kura k zrnu? A prečo to začalo práve v Anglicku a nie trebárs v Číne?
A tak sa niekedy zamýšľam nad tým, ako by vyzeralo vyučovanie dejepisu, keby sa z osnov vypustili všetky hlúposti, všetky tie hry s nulovým súčtom, kde nešlo o nič svetobornejšie, než že sa isté územie dostalo pod nadvládu nejakého iného, neveľmi odlišného, pána, a keby sa pozornosť namiesto toho presunula na udalosti, ktoré znamenali skutočnú, pre každého citeľnú zmenu.
Tu sa však dá namietnuť, že dejepis by takto bol ešte nudnejší ako je dnes. Ako môže informácia o tom, že bol zavedený trojpoľný systém súperiť s nervy drásajúcim thrillerom o tom ako dal kráľ Pat úkladne zavraždiť kráľa Mata a ako to následne spôsobilo krutú vojnu medzi Tramtáriou a Kocúrkovom?
Je to však skutočne tak? Naozaj nám dejiny neponúkajú žiadne zaujímavé príbehy? Alebo je chyba skôr v nás, pretože sa nepozeráme tam, kam treba?
Toto je príbeh ľudí, ktorí dobrovoľne obetovali svoje životy, zomreli doslova od hladu - a to na kopách potravín - aby pripravili pôdu pre poľnohospodársku revolúciu XX. storočia. Revolúciu, ktorej vďačíme za to, že dnes už nepoznáme hladomory, ktoré boli ešte nedávno bežnou a málo prekvapivou súčasťou ľudského života.
Nikolaj Vavilov (1887-1943) bol synom zbohatnutého ruského sedliaka. Nevie sa, či jeho rozhodnutie venovať život boju proti hladu ovplyvnili spomienky jeho otca na hladomory jeho mladosti, alebo hladomory, ktoré mal možnosť sledovať za svojho vlastného života. Tak či onak, na rozdiel od mnohých svojich súčasníkov, ktorí verili, že hladovaniu môže zabrániť len revolúcia a úplná zmena spoločenského systému, zastával Vavilov prekvapivý názor, že hladomoru sa dá zabrániť tak, že sa vypestuje viac potravín.
Už jeho dizertačná práca bola o slimákoch ako o poľnohospodárskych škodcoch. Potom krátko pracoval v úrade pre choroby rastlín. Jeho hlavné životné dielo však bolo, okrem teoretickej genetiky, venované zberu a uchovávaniu semien poľnohospodárskych rastlín a to s myšlienkou, že ak bude k dispozícii veľké množstvo genetického materiálu, bude možné krížením vyšľachtiť odrody, ktoré budú mať väčšie výnosy, odolnosť voči škodcom a, čo bolo v Rusku obzvlášť dôležité, dokážu zvládnuť skorý nástup zimy, ktorý bol častou príčinou hladu.
Vavilov zorganizoval 180 expedícií do 65 krajín celého sveta. Tie do roku 1940 zhromaždili okolo 250,000 vzoriek. Semená zbieral úplne všade, ako na nedostupných miestach, tak aj v krajinách vo vojnovom stave. Cez Modrý Níl sa prepravuje tak, že počas operácie odháňa krokodíly streľbou z pušiek. Preskúma dovtedy nepreskúmané časti Hindukúšu. Zo zajatia sýrskych povstalcov sa vykupuje fľašami koňaku. A Sovietsky Zväz sa vďaka nemu stáva jednou z prvých krajín, ktorá má vlastnú a v tej dobe najväčšiu semennú banku.
V tridsiatych rokoch však veci prestávajú vyzerať príliš ružovo. Hoci bol Vavilov priaznivcom nového socialistického štátu a dokonca pracoval na vysokých pozíciách v administratíve, stáva sa postupom času cieľom útokov zo strany skupiny zhromaždenej okolo Stalinovho chránenca Trofima Lysenka, známeho svojou teóriou o tom, že mrazuvzdorný hrach možno vypestovať otužovaním semien v studenej vode. Vavilovovi vyčítajú, že peniaze, ktoré jeho ústavy dostávajú, využíva na nikomu neprospešné vedecké experimenty, zatiaľ čo krajina trpí hladom.
Ako bolo v tej dobe zvykom, roku 1940 ho zatýkajú, mučia a donútia podpísať priznanie, že účelom jeho práce bola sabotáž, snaha premárniť prostriedky sovietskeho hospodárstva. Odsúdia ho na smrť, potom trest zmiernia na dvadsať rokov. Roku 1943 Vavilov vo väzení zomiera, pravdepodobne od hladu a celkového vyčerpania. Jeho mŕtvola je taká ľahká, že ju dokáže bez problémov odniesť jedna žena. Vavilova pochovávajú na saratovskom cintoríne v bedni od zemiakov.
V tom istom čase prebieha blokáda Leningradu, kde sídli Vavilovova semenná banka. Mesto je zovreté medzi nemeckou a fínskou armádou a vyše dva roky je takmer bez spojenia so zvyškom krajiny. Išlo zrejme najzničujúcejšie obliehanie v histórii. Zomiera, či už od bombardovania, hladu, alebo chladu vyše pol milióna ľudí. Po vojne, na Norimberských procesoch, prezentuje obžaloba denník Táni Savičevovej, dvanásťročného dievčatka z Leningradu. Obsah denníku je krátky: "Žeňa zomrela 28. decembra 1941 o dvanástej na obed. Stará mama zomrela 25. januára 1942 o tretej. Leka zomrel 17. marca 1942 o piatej ráno. Ujo Vasja zomrel 13. apríla 1942 o druhej ráno. Ujo Leša 10. mája 1942 o štvrtej poobede. Mama 13. mája 1942 o 7:30 ráno. Savičevovci sú mŕtvi. Všetci sú mŕtvi. Zostala iba Táňa."
V tejto situácii sa Vavilovovi spolupracovníci snažia zachrániť semená v semennej banke. Najprv chodia ako zvyčajne do práce, keď sa však situácia zhorší, presťahujú sa a začnú žiť a spať priamo v budove inštitútu. Semená presťahujú do pivnice a striedajú sa pri ich strážení. Zbierajú v meste kusy dreva, staré knihy a podobne a snažia sa udržať v pivnici teplotu okolo nuly. Prvý zomiera od hladu kurátor zbierky Ivanov. Po jeho smrti nájdu v jeho kabinete tisícky nedotknutých balíčkov s ryžou. Keď za svojim stolom zomiera vedúci sekcie arašídov a iných olejovitých rastlín Ščukin, vyberú spomedzi jeho stuhnutých prstov balíček s mandľami, ktoré sa snažil zahriať vlastným teplom. Celkovo zomiera od hladu, uprostred kôp jedlých semien, deväť zamestnancov inštitútu. Semená však zostávajú po celý čas nedotknuté.
V tom istom čase prebieha ešte ďalší príbeh.
Nacisti si, na rozdiel od Stalina, uvedomujú že spoľahlivé zásobovanie potravinami je nevyhnutnou podmienkou prežitia Ríše. Roku 1943 preto Himmler poveruje mladého biológa Heinza Brüchera, aby viedol tzv. SS Sammelkommando, ktoré malo z okupovaných oblastí vo východnej Európe doviezť cenný genetický materiál.
Kvôli Lysenkovej teórii, že dediť sa dajú aj vlastnosti získané v priebehu života a že teda genetický materiál nie je pre budúcnosť až taký dôležitý, neboli Vavilovove zbierky semien klasifikované ako kritická infraštruktúra. Nikto sa teda nestaral o to, aby ich, tak ako iné strategické zdroje, odviezli pred postupujúcim nepriateľom za Ural. Časti zbierky, ktoré sa práve nachádzali v pestovateľských staniciach na Ukrajine sa tak stali ľahkou korisťou ambiciózneho nemeckého vedca a dôstojníka.
V dvoch nákladiakoch obchádzal Brücher Ukrajinu a Krym, navštívil osemnásť pestovateľských staníc a za pomoci okupačných úradov skonfiškoval tisícky vzoriek. Semená potom odviezol do Inštitútu SS pre Rastlinnú Genetiku na zámku Lannach pri Grazi.
Tu sa okamžite sa začala práca na šľachtení odrôd, ktoré Ríša považovala za dôležité pre svoje poľnohospodárstvo. Avšak už vo februári 1945 dostal Brücher od vedenia SS rozkaz vyhodiť všetko do vzduchu, aby sa semená nedostali do rúk postupujúcej Červenej Armády. Brücher rozkaz odignoroval a existujú dokonca náznaky, že semená ukryl na blízkych farmách a vyzdvihol ich neskôr, roku 1947, takže nakoniec skončili v semenných bankách v Západnom Nemecku.
Neskôr emigroval do Argentíny a v nasledujúcich desaťročiach pôsobil ako profesor na rôznych latinskoamerických univerzitách. Roku 1972 bol menovaný za poradcu UNESCO. V roku 1991 ho zavraždil na jeho vlastnej farme údajný vlamač. V kritickej dobe však pracoval na virálnej chorobe, ktorá mala napádať rastliny koky - išlo o súčasť boja proti pestovateľom tohoto narkotika - a tak existuje podozrenie, že vraždu si mohol objednať niektorý andský narkobarón.
Aby sme sa však vrátili k Vavilovovi: Podľa odhadu z roku 1979 bolo okolo 80% poľnohospodárskej plochy v Sovietskom Zväze osadenej rastlinami vyšľachtenými zo semien z jeho zbierky. Keď veľké suchá v 80. rokoch zlikvidovali v Etiópii mnohé z domácich odrôd pšenice, banka poskytla na ich obnovu semená, ktoré tam Vavilov nazbieral v 20. rokoch. Koľko z poľnohospodárskych plodín pestovaných na celom svete dnes pochádza aspoň čiastočne z vavilovovskej zbierky sa dá len ťažko odhadnúť.
Ukončime tento príbeh Vavilovovou obľúbenou frázou. Frázou, ktorá by inak bola len plytký bonmot, ale z úst človeka, ktorého životným cieľom bolo odstrániť svetový hlad, má nádych istej zúfalej naliehavosti.
"Život je krátky," zvykol hovoriť Vavilov: "Treba sa ponáhľať."
