reklama

Lesk a bieda vedy: Tá záležitosť s citrónmi

Veda sa krúti a blúdi, ale predsa nakoniec napreduje.

Lesk a bieda vedy: Tá záležitosť s citrónmi
Písmo: A- | A+
Diskusia  (37)

O tom, že citróny liečia skorbut, strašnú a ak neliečnú, tak vždy smrteľnú chorobu, sa vedelo už v staroveku. Táto vedomosť sa v priebehu dejín rôzne strácala a znovu objavovala.

Pre históriu vedy je však dôležitý pokus Jamesa Linda z roku 1747. Dôležitý ani nie tak preto, že znovuobjavil dôležitosť citrónov pre liečbu skorbutu, ale preto, že išlo o jeden z prvých experimentov s kontrolnými skupinami, čo je trik, bez ktorého sa nezaobíde ani jeden moderný vedecký pokus.

Lind rozdelil dvanásť námorníkov trpiacich skorbutom do šiestich skupín. Jednu liečil jablčným vínom, druhú roztokom kyseliny sírovej, tretiu octom, štvrtú morskou vodou, piatu pomarančmi a citrónmi a napokon šiestu štipľavou pastou a otrubovou vodou. Po šiestich dňoch sa mu síce minuli citróny, ale stav námorníkov v piatej skupine sa výrazne zlepšil a to až tak, že jeden mohol rovno nastúpiť do služby. Námorníci v ostatných skupinách na tom boli rovnako zle ako predtým.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po dosiahnutí tohto fantastického vedeckého výsledku urobil Lind rovnako fantastický vedecký kotrmelec a odporučil, aby sa námorníkom podávala prevarená citrónová šťava. Ako dnes vieme, vitamín C, ktorého nedostatok je jedinou príčinou skorbutu, sa pri varení rozkladá. Šťava sa navyše prevárala v medených nádobách, pričom meď funguje ako katalyzátor urýchľujúci rozklad vitamínu C.

Procedúra našťastie zachováva aspoň trochu vitamínu C, takže liečba nebola úplne neúčinná.

Tu by sa história boja proti skorbutu mohla viac-menej úspešne skončiť. Ako však uvidíme ďalej, život je komplikovaná záležitosť a nič sa nedeje tak, ako by človek očakával.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj po Lindovom zistení pretrvávalo medzi lekármi - nijako experimentálne neodôvodnené - presvedčenie, že skorbut vzniká zo skazenej stravy a liečbu citrónmi, ktorá do tejto predstavy nezapadala, lekárske autority jednoducho ignorovali.

Veci sa pohli ďalej nie vďaka vedcom, ale vďaka vojakom.

V Kráľovskom Námorníctve presvedčila skúsenosť mnohých dôstojníkov, že citróny pomáhajú proti skorbutu a vynútili si pokus, kde bola námorníkom počas nonstop dvadsaťtri týždňov trvajúcej plavby do Indie podávaná citrónová šťava. Zhodou náhod bolo dávkovanie šťavy nastavené tak, že námorníci dostávali presne minimálnu potrebnú dávku vitamínu C. Ak by boli dávky len o trochu nižšie, na palube by bol vypukol skorbut. Takto však bol pokus korunovaný úspechom a Kráľovské Vojenské Námorníctvo vydalo predpis, aby bola všetkým námorníkom pravidelne podávaná citrónová šťava.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Britská obchodná flotila však žiadne podobné opatrenie nezaviedla a tak hoci boli vojaci vo výbornom fyzickom stave, námorníci na obchodných lodiach naďalej trpeli skorbutom.

Tu by sme boli mohli opäť skončiť. Obchodná flotila by postupne prišla na to, že citróny vo vojenskej flotile skutočne pomáhajú a zaviedla ich na svojich lodiach. Život je však kľukatejší ako sa zdá.

Okolo roku 1860 sa britská vojenská flotila pokúsila zbaviť závislosti na zahraničnom zdroji citrónov a nahradila šťavu zo sicílskych citrónov štavou z limiet, ktoré sa pestovali na britských ostrovoch v Karibiku.

Pre byrokrata žiaden problém. Predpis vyžadoval podávať námorníkom "lime juice", pričom "lime" bol v tej dobe výraz, ktorý zahŕňal ako citróny, tak aj limety.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lenže, ako sa neskôr ukázalo, limetky obsahujú, v porovnaní s citrónmi, len štvrtinové množstvo vitamínu C. Po prevarení v medených nádobách a dlhom skladovaní v šťave nezostal žiaden vitamín C.

Zároveň sa však dĺžka zaoceánskych ciest výrazne znížila. Parníky v roku 1860 boli podstatne rýchlejšie ako plachetnice z roku 1747. Do cieľa cesty sa dostali skôr než stihol prepuknúť skorbut. Kráľovské Námorníctvo teda, v blaženom presvedčení, že všetko je v poriadku a že lode dokážu vydržať na mori až do dvoch rokov, ďalej podávalo námorníkom neúčinnú limetkovú šťavu.

Toto blažené presvedčenie pretrvávalo až do roku 1875, keď bola vyslaná britská expedícia s cieľom dosiahnuť severný pól. Expedícia, vyzbrojená sudmi s limetkovou šťavou, skrachovala po niekoľkých týždňoch, keď sa medzi polárnikmi začal šíriť skorbut.

Staré presvedčenie, že skorbut je spôsobený nedostatkom nejakej neznámej látky, ktorá sa nachádza v citrónoch, sa tak začalo rúcať.

Roku 1894 uviazla loď ďalšej polárnej expedície na tri roky uväznená v ľade. Väčšina polárnikov sa po celú dobu živila mäsom ľadových medveďov. Niektorí však medvedie mäso odmietali a živili sa konzervami. A hoci všetci pravidelne pili limetkovú šťavu, prvá skupina nejavila žiadne problémy so skorbutom, druhá však áno.

Aký záver sa z toho dal vyvodiť? Zdalo sa, že teória o tom, že skorbut je spôsobený pokazenými konzervovanými potravinami bude napokon správna.

Málokto by vtedy uveril tomu, čo sa neskôr ukázalo ako pravda: Že mäso ľadových medveďov obsahuje látku (budúci vitamín C), ktorá zabraňuje skorbutu. A čo je úplne neuveriteľné, že táto látka sa nachádza a v medvedej pečeni a v citrónoch, ale nie v limetách a v mäsových konzervách.

Teória o tom, že skorbut je spôsobený nedostatkom nejakej látky a nie skazenými potravinami bola teda, ako sa zdalo, definitívne zdiskreditovaná.

Keď sa teda na začiatku XX. storočia polárny bádateľ Scott pripravoval na svoju prvú expedíciu do Antarktídy, dal si preto extra prácu s konzervovaním mäsa. Aby zabránil možnosti, že by niektorá konzerva mohla byť pokazená, vyradil každú, ktorá bola čo i len trochu podozrivá. Aké však bolo jeho sklamanie, keď po pár týždňoch v Antarktíde začala posádka vykazovať známky skorbutu.

Konzervy teda musia byť napriek všetkému pokazené, povedal si Scott a vyradil všetky konzervy z jedálneho lístka. Namiesto toho rozkázal poľovať na tulene. Čerstvé tulenie mäso obsahuje vitamín C a tak sa polárnici dostali zase rýchlo do formy.

Hlavným cieľom výpravy však bolo preskúmať možné prístupové cesty ku južnému pólu. Viezť zo sebou celé zmrazené tulene nebolo možné, Scott preto tulenie mäso opakovane preváral, čím v ňom zničil všetok vitamín C.

Výprava, ako sa dalo očakávať, skončila katastrofou: Účastníkom, ťažko postihnutým skorbutom sa leda podarilo vrátiť sa k lodi.

Kyselinu askorbovú (vitamín C) sa nakoniec podarilo izolovať až roku 1932.

Uvedomme si, že 1932 nie je žiaden vedecký stredovek. V roku 1932 už existuje teória relativity aj kvantová fyzika. Mikrobiálny pôvod chorôb je už stará, dávno obohraná pesnička. Antibiotiká sú už vo výskume. Do rozlúštenia DNA chýba len dvadsať rokov.

A pri tom všetkom vďačíme za pokrok v otázke skorbutu len čírej náhode.

Dvaja nórski vedci, Axel Holst a Theodor Frølich skúmali chorobu beriberi, ktorú spôsobuje nedostatok vitamínu B1. Najprv ju skúmali ju na holuboch. Keď sa jedného dňa rozhodli posunúť bližšie k človeku a pokračovať vo výskume na cicavcoch, vybrali si za pokusné zvieratá morské prasatá. Keď ich kŕmili iba zrnom, morčatá síce nedostali beriberi, ale začali vykazovať jasné známky skorbutu. Bolo to prvý krát, keď bol skorbut pozorovaný na zvierati. S použiteľným pokusným zvieraťom už potom výskum pokračoval rýchlo a bez väčších problémov.

Dnes už vieme, že morské prasa je spolu s človekom a opicami jediný živočích, ktorý si vitamín C nedokáže syntetizovať sám a môže preto dostať skorbut. Ak by sa Holst a Frølich rozhodli experimentovať na akomkoľvek inom zvierati, na psoch, alebo na myšiach, nič nové by sa o skorbute nedozvedeli. Výskum sa mohol opozdiť o 37 rokov a plánovači misie Apollo 11 mohli mať o jeden problém viac, totiž, ako zabrániť, aby Neil Armstrong a jeho posádka pri pristaní na mesiaci nedostali skorbut.

Aké poučenie si však z toho všetkého zobrať?

Veda je zložitá. Je zložitejšia ako si ktokoľvek, často i vrátane vedcov, myslí. Ak nám veda poskytne nejaký použiteľný výsledok, mali by sme sa tešiť a plácať sa navzájom po pleciach, pretože takýto výsledok nie je nijako dopredu zaručený. Mnoho ľudí si predstavuje, že ak máme nejaký problém, stačí zhromaždiť isté množstvo vedcov, dať im financie a voilà, po čase vypadne správny výsledok. Áno, môže to tak byť, ale nemusí. Veda môže dokonca, ako ukazuje tento príbeh, niekedy aj cúvať.

Avšak na druhej strane je povzbudzujúce to, že spôsob, akým robíme vedu, sa stále zlepšuje. Lindovmu pokusu na dvanástich námorníkov, akokoľvek prevratný mohol byť vo svojej dobe, by sa dnes každý štatistik jednoducho vysmial. Tiež by sme dnes dnes nezopakovali chybu, keď v pokuse figurovala čerstvá citrónová šťava, ale výsledné odporúčanie hovorilo namiesto toho o prevarenej citrónovej šťave. Aj dnes má veda svoje problémy (replikačná kríza, p-hacking), ale aspoň niektoré z tých starých nás už nestrašia tak, ako zvykli kedysi.

Skrátka, ako by bol povedal Churchill: Veda je ten najhorší spôsob ako sa dopracovať k pravde - okrem všetkých ostatných.

Podrobnejší článok na túto tému sa dá nájsť tu.

Martin Sústrik

Martin Sústrik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  1 348x

Ako funguje svet. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu