Každý štát v EÚ má svoju vlastnú armádu. Tie však nie sú koordinované na úrovni Únie, ale len nepriamo a dosť neprirodzene prostredníctvom NATO. Pritom však niektoré členské štáty EÚ vôbec nie sú členmi NATO (Rakúsko, Írsko, Švédsko, Fínsko) a naopak, NATO sa neobmedzuje len na štáty Únie (USA, Kanada, Turecko, Nórsko atď.)
Ako sme sa do tejto kurióznej situácie vlastne dostali?
Po Druhej Svetovej Vojne sa riešilo nové usporiadanie Európy. V máji 1950 bol vyhlásený Schumanov plán, ktorý mal zabezpečiť vnútorný mier prostredníctvom vzájomnej ekonomickej previazanosti krajín. V októbri zas Plevenov plán, ktorý riešil vonkajšiu bezpečnosť. Lenže kým Schumanov plán vyústil roku 1951 do vytvorenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, z ktorého sa neskôr vyvinula Európska Únia, Plevenov plán skrachoval.
Vráťme sa späť do roku 1950, na začiatok studenej vojny. Polovica Európy je obsadená Červenou Armádou. Vzťahy medzi bývalými spojencami sa priostrujú. V rokoch 1948 a 1949 Sovieti zorganizujú vyslovene stredoveké obliehanie Berlína, ktorému sa podarí odolať len vďaka leteckému mostu, ktorým do sa do mesta dopravujú potraviny. V rokoch 1950 až 1953 potom prebieha Kórejská Vojna. Všetci očakávajú, že rovnaký scenár sa čoskoro zopakuje aj v Nemecku. Nemecko ako také je okupované a odzbrojené, neschopné obrany. Ťažko pochybovať o tom, že v budúcnosti sa stane bojiskom v zástupnej vojne medzi Američanmi a Sovietmi.
Plevenov plán, ktorý bol - tak ako aj Schumanov plán, z veľkej časti dielom otca zakladateľa Európskej Únie, pána Jeana Monneta - sa tomuto scenáru snažil zabrániť. Cieľom bolo znovuvyzbrojiť Nemecko, ale urobiť to tak, aby boli utíšené obavy Francúzka, ktoré malo v predošlých desaťročiach už dvakrát možnosť spoznať, kam vyzbrojenie Nemecka zvyčajne vedie. Konkrétne, Plevenov plán predpokladal vytvoriť nadnárodnú, európsku, teda nie nemeckú, armádu. Slovami Jeana Monneta: "Prvý nemecký vojak bude európskym vojakom."
Plán bol chytro vymyslený. Nielenže minimalizoval prirodzené obavy z ozbrojeného Nemecka, z toho, že nemecká armáda, čo aj ako súčasť NATO, bude mimo kontrolu ostatných krajín. Zároveň využíval strach z ďalšej vojny, aby zneutralizoval francúzsku národnú ješitnosť, ktorá by sa inak nedokázala zmieriť s koncom slávnej francúzskej armády.
Lenže ak osud nechce, ani ten najlepší plán nevyjde.
Roku 1953 zomrel Stalin. Zároveň sa skončila Kórejská vojna. Strach, ktorý bol hybnou silou celého plánu, zrazu poľavil.
Roku 1954 síce Nemecko aj štáty Beneluxu dohodu ratifikujú, ale francúzska Národná Rada má zrazu pocit, že situácia už nie je až taká urgentná. Začne frflať, že plán obmedzuje francúzsku národnú zvrchovanosť a napokon ho odmietne. Taliansko, keď vidí ako plán pochodil vo Francúzsku, sa už ani nenamáha o ňom hlasovať.
Princíp národnej zvrchovanosti, ktorý na jednej strane bráni prílišnej centralizácii EÚ a udržuje v nej tak zdravého, rozhádaného, demokratického ducha, je zároveň neustálym polenom pod nohami akejkoľvek vzájomnej spolupráce. A jednou z jeho obetí bola v minulosti aj spoločná európska armáda.
