V článkoch som sa snažil ukázať, aký dlhý historický vývoj a aký obrovský a komplikovaný systém bŕzd a protiváh bol potrebný, kým vznikol vlastne jediný fungujúci systém priamej demokracie na svete.
V priebehu písania sa však nedalo vyhnúť nasledovnej myšlienke: Píšem tu tento článok, pretože predpokladám, že bežný Slovák nemá žiadnu predstavu o tom, ako funguje Švajčiarsko. Lenže bežný Slovák nemá ani predstavu o tom, ako funguje onen zvláštny útvar, ktorého je občanom, totiž Európska Únia.
Pár kontrolných otázok medzi priateľmi ukázalo, že to tak skutočne je. Kým väčšina ľudí má akú-takú predstavu o tom, čo je a ako funguje Slovensko, o Európskej Únii sa to isté povedať nedá. Preto tento článok, ktorý je myslený ako prvý z rozsiahlejšej série.
Štát? Proces? Projekt?
Veľa ľudí, keď sa ich spýtame na Európsku Úniu, má veľmi zmätené predstavy. Dôvodom je to, že sa pokúšajú natlačiť EÚ do predstavy, ktorý majú o národných štátoch. Snažia sa nájsť paralely medzi tým ako funguje Slovensko a tým ako funguje EÚ. A treba povedať, že tento prístup sa ponúka sám od seba: Slovensko má parlament. Európska Únia má tiež parlament. Slovensko má vládu. EÚ má Európsku Komisiu. A podobne.
Keď sa však pozrieme zblízka, ukáže sa, že natlačiť EÚ do formy, ktorú používame na pečenie štátov, je dosť ťažké. Nech ju otáčame akokoľvek, vždy niekde niečo chýba a vždy niečo prečnieva. Áno, EÚ má parlament. Inštitúcia má rovnaký názov ako tá slovenská, má však dosť rozdielne právomoci. Európska Komisia je skutočne exekutíva, podobne ako slovenská vláda. Ustanovuje sa však veľmi rozdielnym spôsobom. A potom sú tu inštitúcie, ktoré nemajú v národnom štáte obdobu. K čomu môžme prirovnať napríklad radu ministrov? Napokon, aj celkový rozsah kompetencií národného štátu, ako je Slovensko, a Európskej Únie je veľmi rozdielny. A presne to isté platí o financovaní týchto útvarov.
V uvažovaní o EÚ robíme, myslím, dve principiálne chyby.
Prvou je, že si ju predstavujeme ako niečo statické. "EÚ funguje takto a basta." A hoci takýto prístup sa dá s úspechom použiť na Slovensko, pre EÚ to nefunguje. EÚ bola pred dvadsiatimi rokmi veľmi iná ako dnes a o dvadsať rokov bude opäť veľmi rozdielna. Ide teda skutočne viac o proces ako o štát. Ide, ako sa niekedy hovorí, o "európsky projekt".
Ak by sme chceli štáty prirovnávať ku budovám, typický národný štát bude bežná, dokončená budova. Nemecko si môžme predstaviť trebárs ako budovu Bundestagu. Európska Únia sa však viac ponáša na balkánsky dom, ktorý je len napolo omietnutý, roxory trčia zo strechy, na dvore stojí miešačka. Keď sa vrátime o rok neskôr, Bundestag bude stále Bundestag. A hoci z nášho balkánskemu domu budú ešte stále trčať roxory, zistíme, že medzitým k nemu niekto pristaval šopu na malotraktor a ozdobnú vežičku.
Tento diagram z Wikipédie ukazuje vývoj Európskej Únie a všetky rozmanité útvary, ktoré v procese hrali nejakú úlohu. Na podrobnostiach príliš nezáleží, ale myslím, že kto sa ním bude chvíľu zaoberať, pochopí to, čo tu bolo povedané o rozostavanom balkánskom dome.
Spomeňme si tiež na okrídlenú frázu z Lisabonskej Zmluvy o "stále bližšej únii". EÚ má túto dynamickosť, toto smerovanie k budúcemu cieľu priamo v preambule svojho základného dokumentu. A nejde tu o ojedinelú frázu. Celá preambula sa hemží slovami, ktoré evokujú pohyb a smerovanie: "prehĺbiť", "rozšíriť", "dosiahnuť". Porovnajme to s preambulou slovenskej ústavy, ktorá žiadne podobné frázy neobsahuje.
Toto všetko sa môže zdať ako právnicke slovíčkárenie, ak však chceme jasne uvažovať o Európskej Únii, treba to mať na pamäti. Ak chceme napríklad porovnať slovenský parlament s európskym parlamentom, treba zobrať do úvahy, že slovenský parlament funguje tak ako funguje a nikto v ňom neplánuje žiadne zmeny. Európsky parlament, naopak, funguje len tak dobre ako mu to členské štáty dovolia. Hýbe sa však a v posledných desaťročiach vidíme ako naberá stále ďalšie kompetencie. Otázka teda znie inak. Kým pri slovenskom parlamente sa pýtame: "Funguje dobre?" pri európskom sa pozeráme na nedokončené dielo a pýtame sa "Funguje lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi?" a "Uberá sa tým správnym smerom?"
Štát či medzinárodná zmluva?
Druhou chybou, ktorej sa ľudia dopúšťajú je to, že uvažujú o Európskej Únii ako o národnom štáte. Opačnou chybou, ktoré je však na Slovensku pomerne zriedkavá a vyskytuje sa skôr vo Veľkej Británii, je uvažovať o nej ako o medzinárodnej zmluve.
Najlepšie to vidieť pri diskusii o tzv. demokratickom deficite v Európskej Únii.
Tí, čo ju chápu ako štát sa pozrú na jej inštitúcie a hovoria veci ako: "Európska Komisia nie je volená demokratickým spôsobom", "Aspoň prezident komisie by mal byť volený priamo", "Európsky Parlament je jediná inštitúcia, ktorá má vďaka priamej voľbe nespornú legitimitu, ale pritom nemá skoro žiadne právomoci."
Tí, čo ju chápu ako medzinárodnú zmluvu sa pozrú na text zmluvy a namietnu: "To, že o niektorých otázkach sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou znamená, že štát sa musí niekedy podrobiť rozhodnutiam, za ktoré nehlasoval," "Právo veta je v samotnom centre medzinárodného práva," a "Kam sa podela naša národná suverenita?"
Všimnime si, že tieto dva chápania EÚ sú v priamom protiklade. Ak chceme národnú suverenitu, EÚ bude navždy len bábkou v rukách národných vlád. Ak chceme viac demokracie, nevyhnutne to obmedzí národnú suverenitu. Jednotlivé štáty sa budú musieť podrobiť vôli všetkých občanov Európy, nielen svojich vlastných. (Tu treba povedať, že odchod Spojeného Kráľovstva z EÚ mení pomer síl v tomto spore. V budúcnosti sa teda EÚ zrejme stane viac štátom a menej medzinárodnou zmluvou. Uvidíme teda viac demokracie a menej národnej suverenity.)
Aby sme sa však vrátili k pôvodnej otázke: Je Európska Únia formálne štát, alebo medzinárodná zmluva? Európsky súdny dvor dáva roku 1963 šalamúnsku odpoveď. Keď má rozhodnúť o postavení európskeho práva, rozhoduje, že európske právo je "nový právny poriadok". Inými slovami, európske právo nie je ani národné právo, ani medzinárodné právo. Je to niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo.
A tak sa musíme zmieriť s tým, že Európsku Úniu do žiadnej škatuľky nenapcháme a budeme musieť jednoducho žiť s tým, aká je.
Mená a heavy metal
Prv než skončím, poviem ešte pár slov o názvoch, čo je vec, ktorá mi osobne leží na srdci. Ak je nejaká oblasť, v ktorej je Európska Únia úplne neschopná, tak je to pomenovávanie. Nejde len o to, že sa samotná únia niekoľkokrát premenovala, ale aj o mená rôznych inštitúcií: "Máme už Radu Európy? Prečo nevytvoriť ešte Európsku Radu a Radu Európskej Únie? Ľudia v tom určite nebudú mať zmätok."
V nábehu na spoločnú európsku menu sme mali účtovnú "európsku menovú jednotku" (ECU). Keď sa zavádzali skutočné európske peniaze priam sa núkala pomenovať ich Écu, podľa starej francúzskej mince. Ale nie, museli sme skončiť s planým a nezáživným Eurom.
Prichádzame tak aj o istú krásu a romantiku, ktorá je s menami často spojená. Predstavte si, aké to je, byť občanom "Švajčiarskeho Sprísaženectva" (Schweizerische Eidgenossenschaft, úradné meno Švajčiarska). Kam sa na to hrabe Európska Únia! A pritom stačilo odolať potrebe premenovávať a mohli sme dodnes žiť v útvare s najheavymetalovejším názvom na svete, v Európskom Spoločenstve pre Uhlie a Oceľ.
