Nová štúdia (Manuel Funke, Moritz Schularick, Christoph Trebesch) klasifikuje populistických politikov takto:
Na základe bežnej definície v politológii definujeme vodcu ako populistu, ak rozdeľuje spoločnosť na dve umelé skupiny – „ľudí“ a „elitu“ – a potom tvrdí, že jediným zástupcom skutočných ľudí je on sám. Populisti stavajú údajný boj ľudu („nás“) proti elitám („oni“) do centra svojej politickej kampane a štýlu vládnutia. Presnejšie povedané, populisti zvyčajne vykresľujú „ľud“ ako trpiacu, vo svojej podstate dobrú, cnostnú, autentickú, obyčajnú a spoločnú väčšinu, ktorej kolektívna vôľa je zosobnená v populistickom vodcovi. Naproti tomu je „elita“ inherentne skorumpovaná, samoúčelná menšina hromadiaca moc, negatívne definovaná ako všetci tí, ktorí nie sú „ľudia“.
Autori vytvorili databázu populistický vodcov za posledných 120 rokov:
Naša databáza o populistoch pri moci je doteraz najambicióznejším pokusom o klasifikáciu populistických lídrov. Zahŕňa viac ako 100 rokov a 60 veľkých krajín. Naša vzorka pokrýva viac ako 95 % svetového HDP (roku 1955 aj 2015).
Zo slovenského hľadiska je zaujímavé, že do databázy je zahrnutý aj Fico (podrobnosti viď. príloha D), ale nie strana, ktorá má populizmus priamo v názve (obyčajní ľudia = nie elity).
Štúdia, trochu mimo svoju hlavnú tému, poznamenáva, že pre populistických lídrov, bez ohľadu na to, či sú naľavo (ekonomický populizmus, zlí kapitalisti vykorisťujú obyčajných ľudí), alebo napravo (sociálny populizmus, menšiny a prisťahovalci vyciciavajú väčšinu a elity im v tom pomáhajú) platia niektoré časté fakty:
Databáza odhaľuje nové štylizované fakty týkajúce sa rastu populizmu: (i) Populizmus na úrovni ústredných vlád dosiahol v roku 2018 historické maximum po 30-ročnom sekulárnom raste trendu. (ii) Populizmus má hromadnú povahu. Krajiny, ktoré mali v histórii populistického lídra, majú výrazne vyššiu pravdepodobnosť, že budú svedkami nástupu k moci iného populistického lídra alebo strany (nedávne príklady zahŕňajú Taliansko a Mexiko). (iii) Mnoho populistov vstupuje do úradu po makroekonomickej kríze alebo recesii, čo je v súlade s politickými následkami krízy. (iv) Mnohým populistom sa darí pretrvať v úrade a formovať politický osud svojej krajiny na celé desaťročie alebo aj dlhšie. V priemere je počet rokov pri moci populistov dvakrát vyšší ako u nepopulistov (osem rokov vs. štyri roky). (v) Len málo populistov odíde z úradu bežným spôsobom, napríklad tak, že prehrajú voľby. Spôsoby odchodu často zahŕňajú výdatnú dávku politickej drámy: veľké škandály, ktoré vedú k impeachmentu alebo rezignácii, ústavné krízy a odmietnutie odstúpiť, ako aj prevraty, samovraždy alebo smrteľné nehody. (vi) Ľavicoví a pravicoví populistickí lídri vykazujú podobné vzorce príchodu, vytrvania a odchodu od moci a ich podiel vo vzorke je približne rovnaký.
Záver štúdie je neradostný:
Identifikujeme 51 populistických prezidentov a premiérov od roku 1900 do roku 2020 a ukazujeme, že ekonomické náklady na populizmus sú vysoké. Po 15 rokoch pri moci je HDP na obyvateľa v porovnaní s možnou nepopulistickou alternatívou o 10% nižšie. Ruka v ruke s populistickou vládou ide zväčša ekonomická dezintegrácia, klesajúca makroekonomická stabilita a erózia inštitúcií.
A 10% príjmu je samozrejme viac ako jeden mesiac práce. Inak povedané, ak národ zvolí nepopulistu, môžu si všetci vybrať o jeden mesiac dovolenky viac a budú na tom finančne približne rovnako, ako keby sa k moci dostal populistický líder.
