K referendu o predčasných voľbách

Písmo: A- | A+

Odkedy som napísal sériu článkov o fungovaní švajčiarskeho politického systému z času na čas sa ma niekto spýta, ako by sa niečo podobné dalo realizovať na Slovensku.

(Články sú tu: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9.)

Moja odpoveď znie, že pichať do inštitútu referenda je ako hrať sa výbušninou. Teoreticky by to mohlo priniesť pozitívne výsledky, v praxi však treba očakávať skôr odtrhnuté ruky, ak nie rovno hlavy.

Iniciátori referenda za predčasné voľby sa však rozhodli pichať do osieho hniezda namiesto mňa a ak prezidentka pošle prípad na Ústavný súd, tak budú v hre nielen predčasné voľby, ale aj inštitút referenda ako taký. Dovolím si teda povedať na danú tému zopár slov.

Ak si z celého článku chcete zapamätať len jedno vec:

Inštitút referenda by mal byť chápaný ako súčasť zákonodárnej, nie výkonnej, alebo súdnej moci. Inak povedané, voliči v referende by sa mali rozhodovať o tom, akými pravidlami sa budeme riadiť, nie o tom, čo urobíme v tom-ktorom jednotlivom prípade.

Čo bude riešiť Ústavný súd?

Ak sa otázka a prípustnosti referenda a predčasných voľbách dostane pred ústavných sudcov, budú mať pred sebou ťažkú úlohu. Ústava o tom, aké otázky sú v referende prípustné hovorí len veľmi málo:

 (1) Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku.
 (2) Referendom sa môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.
 (3) Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.

Zároveň je však ľahké predstaviť si otázky, ktoré sú nielen nežiaduce, ale priamo v rozpore s fungovaním štátu. Napríklad: Môže referendum žiadať opatrenia s retroaktívnou platnosťou? Ak nie sú občania spokojní s rozhodnutím súdu, môžu žiadať, aby bol zločinec uvrhnutý na 20 rokov do väzenia? Môže 51% voličov rozhodnúť, že zvyšným 49% odoberá hlasovacie právo? Dá sa žiadať, aby ľudia chodili po rukách?

Tu však treba odbočiť a povedať, že slovenská ústava nedostatky ohľadom definície možného predmetu referenda rieši svojským spôsobom a to tak, že šancu úspešného referenda znižuje takmer na nulu. Minimálna účasť 50% oprávnených voličov znamená, že tí, čo sú proti návrhu, takticky nepôjdu voliť, pridajú sa tak k mlčiacej väčšine a referendum bude neplatné. A to už ani nehovorím o tom, že Národná Rada má v ústave garantované, že môže výsledok referenda "zmeniť, alebo zrušiť".

Ústavní sudcovia si môžu osobne myslieť, že celý ten referendový cirkus je hlúposť (a mať na to úplne legitímne dôvody, viď. odtrhnuté hlavy atď.) lenže úlohou Ústavného súdu je ústavu vykladať, nie ju meniť. Nemôžu teda referendum ako také zrušiť, môžu sa len pokúsiť interpretovať ho takým spôsobom, aby to dávalo aký-taký zmysel.

Príklady zo Švajčiarska

Ak chceme riešiť zložitý teoretický problém, je dobré pozrieť sa najprv na konkrétne prípady. Človek si tak otázku takpovediac ohmatá a získa intuíciu o tom, čo je vlastne žiaduce a čo nie. Možno dokonca dostane aj akú-takú predstavu o tom, ako problém riešiť.

Švajčiarsko, ako jediná skutočne fungujúca priama demokracia, krajina, kde sú referendá integrálnou súčasťou politického systému, sa ako zdroj príkladov priam ponúka. Uvediem to zopár takých, ktoré sa bezprostredne týkajú našej témy, na požiadanie však môžem poskytnúť takmer ľubovoľné množstvo iných.

Začnime, keďže je to priamo relevantné pre situácia na Slovensku, témou predčasných volieb.

Za takmer dvesto rokov existencie jednotného švajčiarskeho štátu sa predčasné voľby konali len jediný krát a to roku 1918.

Buržoázna Liberálna Strana mala vtedy v parlamente 54.5% kresiel a teda absolútnu väčšinu a takmer neobmedzenú moc. Volilo ju pritom len 40.8% voličov. V októbri 1917 však uspelo referendum o nahradení väčšinového volebného systému proporčným, ktorý mal tento nepomer vyrovnať. Vo februári sa parlament rozhodol skrátiť svoje funkčné obdobie a vypísať nové voľby.

Tu treba povedať, že to, že sa existujúce zloženie parlamentu sa vďaka novému volebnému systému stalo nelegitímnym, bolo len čiastočným dôvodom pre predčasné voľby. Viac asi zavážilo, že sa v novembri 1917 konal generálny štrajk, ktorý ochromil hospodárstvo (predčasné voľby podľa nového systému boli jednou s požiadaviek štrajkujúcich), že bola do ulíc vyslaná armáda, že sa začali svojvoľne organizovať paravojenské jednotky a že len zázrakom nedošlo ku občianskej vojne.

Tak či onak, na referendovom lístku nebolo nič o predčasných voľbách. Voliči rozhodli a pravidle (nový volebný systém) a parlament sa následne rozpustil sám.

Podobný, aj keď menej dramatický, prípad sa odohral roku 1930. Poslanci vtedy argumentovali, že aby sa "mohli zoznámiť so spôsobom práce v parlamente, vžiť sa do svojich úloh a prejaviť svoje schopnosti pred tým, ako budú musieť znova predstúpiť pred voličov" nie je trojročný rozostup medzi voľbami dostatočný. Navrhli, aby sa volebné obdobie predĺžilo. Keďže išlo o zmenu v ústave, návrh musel prejsť cez referendum, kde bol aj schválený. Za posledných deväťdesiat rokov sa teda voľby konajú každé štyri roky.

Opäť je tu vidieť rovnaký princíp. Voliči v referende rozhodli o pravidle (štvorročné volebné obdobie) a nie o jednotlivom prípade (predĺžené volebné obdobie pre parlament z roku 1930).

Technicky je tento princíp realizovaný tak, že referendá vo Švajčiarsku môžu byť buď o zmene ústavy, alebo o zrušení konkrétneho zákona. V oboch prípadoch ide o legislatívnu zmenu, teda nie o výkonný, alebo súdny akt.

Na okraj povedzme, že referendum o predčasných voľbách by tak či tak nebolo možné, pretože od začiatku zbierania podpisov až po samotné referendum ubehne v priemere asi päť rokov. Kým by sa teda otázka dostala pred voličov, v parlamente by už medzitým sedeli noví poslanci. Tento pomalý proces je dnes chápaný ako dôležitá súčasť systému. Nielenže dáva dostatok priestoru pre celospoločenskú diskusiu, ale presunutím referenda do nasledujúceho volebného obdobia zároveň zabraňuje politikom, aby referendá využívali na krátkodobé taktické manévrovanie a zaručuje, že sa bude hlasovať len o otázkach dlhodobého významu.

Ďalší prípad, kde bol predmet referenda obmedzený, sa odohral po roku 2000, keď obec Emmen začala rozhodovať o udeľovaní občianstva v obecných referendách. (Švajčiarske občianstvo udeľujú obyvateľom jednotlivé obce.) Nepríliš prekvapivo sa ukázalo, že voliči, ktorí nemali dosť času ani chuti oboznamovať sa z každým jednotlivým prípadom, sa riadili menom žiadateľa a zamietali všetky, ktoré zneli príliš juhoslovansky.

Spolkový súd roku 2003 rozhodol, že takéto referendá sú neprípustné, pretože žiadateľ má právo dozvedieť sa, prečo bol odmietnutý, čo v prípade rozhodnutia referendom nie je možné.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tu išlo o prípad súdneho aktivizmu, keď liberálni sudcovia zabránili konzervatívne naladenému voličovi rozhodovať o záležitostiach svojej obce. Že to tak nie je sa dá ukázať na prípade dievčaťa z Čiernej Hory, ktoré malo zhodou okolností taliansky znejúce meno a ktorého žiadosť o občianstvo bola v referende schválená. Tí, čo sú proti imigrácii, majú teda teda tiež dôvod nesúhlasiť s udeľovaním občianstva referendom, pretože žiadateľovi nič nebráni zmeniť si meno a prekĺznuť tak procesom bez akejkoľvek väčšej kontroly.

Celkovo tu však vidíme v hre stále ten istý princíp. Referendum o konkrétnom prípade nie je prípustné.

Napokon sa pozrime na námietku, ktorú by voči tomuto princípu mohli vzniesť priaznivci priamej demokracie. Že totiž obmedzenie referenda na veci zákonodarné neumožňuje verejnú kontrolu výkonných rozhodnutí, napríklad veľkých štátnych zákaziek. Ak je štátna zákazka vyslovený podvod, bolo pri predsa žiaduce, aby ju bolo možné napadnúť v referende.

Pre názornosť sa tu pozrime na švajčiarske referendum z roku 2014 o nákupe dvadsiatich dvoch stíhačiek typu Gripen. To, že voliči nákup zamietli je menej zaujímavé ako to, ako k tomuto referendum mohlo vôbec dôjsť. Ukazuje sa, že nákupom stíhačiek poveril vládu parlament a urobil tak formou zákona. Referendovou otázkou teda bolo, či sa má tento zákon zrušiť.

Prípad ilustruje podľa môjho názoru celkom rozumnú zásadu: Ak je výkonný akt natoľko dôležitý, aby potreboval výslovné schválenie od zástupcov verejnosti, schváliť by ho mal predovšetkým parlament. Ak ho však schvaľuje parlament, už z definície ide o legislatívny akt a ten sa zas môže v prípade potreby stať predmetom referenda.

Argumentácia

Ako už bolo povedané, Ústavný súd tu bude mať ťažkú úlohu. Jeho úlohou totiž nie je navrhnúť rozumný systém pre referendá, ale len interpretovať súčasné, pomerne vágne, znenie ústavy.

Argumentácia, že "dôležitá otázka verejného záujmu" je len taká, ktorá sa týka len zákonov a nie aktov výkonnej, či súdnej moci sa môže zdať trochu pritiahnutá za vlasy. Dá sa samozrejme tvrdiť, že legislatívne otázky sú "dôležité" v tom zmysle, že zákony nám zostávajú navždy, zatiaľ čo výkonné, alebo súdne akty sú sa rýchlo stanú minulosťou. Nakoľko je však takáto interpretácia presvedčivá, to si musí každý zodpovedať sám za seba.

Alternatívna, aj keď treba priznať, že veľmi krkolomná, argumentácia by mohla byť založená aj na neprípustnosti referend o základných právach a slobodách.

Ústava v hlave o základných právach a slobodách uvádza, že ľudia sú si rovní v právach a povinnosti že je možné ukladať len zákonom, alebo na základe zákona. Inými slovami, čo platí pre jedného, malo by platiť aj pre druhého.

Táto rovnosť by mala byť chránená bez ohľadu na to, kto sa ju pokúša narušiť. Ak sa kráľ rozhodne, že mne osobne skonfiškuje majetok, budem to pociťovať ako nespravodlivosť. Ak sa rovnako rozhodne demokratická vláda, z nespravodlivosti tým nijako neubudne. A to isté platí, ak sa pre konfiškáciu rozhodne ľud v referende. Len ťažko sa budem môcť vyhnúť pocitu, že ma dav nespravodlivo zlynčoval.

Ak teda platí, že o záležitostiach týkajúcich sa fyzických osôb môže referendum konať len prostredníctvom zákona a nie rozhodovaním o jednotlivých prípadoch, nemal by tento princíp platiť všeobecne, a to aj v prípadoch, kde práve nejde o fyzické osoby, ktoré majú zaručené základné práva a slobody?

Žiadna z týchto argumentácií nie je ani zďaleka nepriestrelná. Na druhej strane by však predstava referenda ako zákonodarného aktu vniesla do systému trochu poriadku a uľahčila tak rozhodovanie v budúcich sporoch o prípustnosti referend.

Skryť Zatvoriť reklamu