Nie je to často, keď má človek možnosť zaviesť do slovenčiny nové, krásne slovo. Self-coup, čiže rázovité latinskoamerické autogolpe je prevrat usporiadaný človekom, ktorý je pri moci a so zámerom pri tej moci aj definitívne zostať. A keďže juhokórejský prezident Yoon Suk Yeol práve takýto samopuč predviedol, dostávame tu možnosť pohrať sa s týmto slovom v jeho najrôznejších tvaroch a morfologických podobách.
Krátky prehľad toho, čo sa stalo:
V utorok neskoro večer vystúpil prezident Yoon Suk Yeol v televízii a vyhlásil stanné právo "na ochranu slobodnej Kórejskej republiky pred hrozbou komunistických síl zo Severnej Kórei". Severokórejské sily, ako sa ukázalo, sú zložené najmä z juhokórejských opozičných poslancov, vyslal preto armádu a políciu, aby obsadili budovu parlamentu.
Súbežne s tým sa však pred parlamntom začína tvoriť dav. Posledné čo ľudia v Kórei chcú je návrat k vojenskej diktatúre.
Ústava hovorí jasne: Prezident môže vyhlásiť stanné právo, parlament ho však môže zrušiť. Poslanci sa preto snažia dostať do parlamentu, preliezajú plot, silové zložky im v tom s vlažným nasadením bránia.
Nakoniec sa do rokovacej sály podarí dostať kvórum poslancov a tí v pomere 190 ku 0 stanné právo rušia. Armáda opúšťa parlament.
Prezident urobí v tú istú noc ešte jedno televízne vystúpenie. Potvrdzuje, že stanné právo bolo zrušené a nariaďuje silovým zložkám, aby sa stiahli. V prejave zároveň žiada "aby parlament okamžite zastavil bezohľadné konanie, ktoré paralyzuje štát, ako napríklad opakované impeachmenty, či manipuláciu legislatívy a rozpočtu." Poslanci obratom ruky začínajú impeachment proti prezidentovi a jeho ministrovi obrany.
---
Kedysi som zvykol robiť viac-menej cez ulicu a tak, keď vidím v televízii poslancov, ako preliezajú plot, je to tak trochu osobné. Zároveň to ale znamená, že vždy aspoň jedným okom sledujem, čo sa v Seoule deje a je ťažké nezaregistrovať v životoch juhokórejských prezidentov isté pravidelne sa opakujúce vzory:
Chun Doo-hwan (1980-1988): Zatknutý za prijímanie úplatkov.
Roh Tae-woo (1988-1993): Zatknutý za prijímanie úplatkov.
Kim Young-sam (1993-1998): Syn zatknutý za prijímanie úplatkov a daňové úniky.
Kim Dae-jung (1998-2003): Obaja synovia zatknutí za prijímanie úplatkov.
Roh Moo-hyun (2003-2008): Spáchal samovraždu počas vyšetrovania za prijímanie úplatkov. Brat a dcéra už predtým zatknutí za prijímanie úplatkov.
Lee Myung-bak (2008-2013): Zatknutý za prijímanie úplatkov, spreneveru a daňové úniky. Starší brat zatknutý za prijímanie úplatkov.
Park Kun-hje (2013-2017): Obvinená a zatknutá za zneužitie moci, vydieranie a prijímanie úplatkov.
Moon Jae-in (2017-2022): Momentálne vyšetrovaný za prijímanie úplatkov.
Mimochodom, vodca opozície Lee Jae-myung, ktorý sám seba počas nočných udalostí streamoval, ako prelieza plot, bol obvinený z porušovania volebného zákona a - chvíľka napätia - z prijímania úplatkov.
---
Južná Kórea sa zdá byť skorumpovaná až na kosť. Lenže keď sa pozrieme na "index vnímania korupcie" od Transparency International, ukáže sa, že to vôbec nie je až také zlé. Južná Kórea tam je na peknom 32. mieste, nie ďaleko za USA (24.) a pred krajinami ako je Izrael (33.), Portugalsko (34.), alebo Slovensko (54.)
V čom je však Južná Kórea špecifická je, ako sa tam vyšetrujú korupčné kauzy a ako funguje celý prokurátorský stav. Čerstvá štúdia hovorí o tom, že ide o jednu hierarchickú, prísne kontrolovanú inštitúciu pod vedením generálneho prokurátora. Prokurátori sa vyberajú už zamlada a vychovávajú v lojalite k úradu. Kto sa nechce prispôsobiť, môže zabudnúť na povýšenie. V horšom prípadne sa mu jemne naznačí, že by mal odísť tým, že ho preložia na vidiek. Elitný úrad špeciálnej prokuratúry, ktorá sa zaoberá kauzami politickej korupcie robí "cielené vyšetrovania, ktorá sa spúšťajú bez konkrétnych podozrení alebo obvinení a sú zamerané na vopred vybrané osoby."
Nakoniec, a čo je najznepokojivejšie, bývalý prokurátor potvrdil presvedčenie vyjadrené niekoľkými ne-prokurátormi, že špeciálna prokuratúra v tichosti a dlhodobo zhromažďuje informácie o dôležitých ľuďoch na politické účely. Medzi tieto účely patrí začatie trestného stíhania v politicky príhodnej chvíli (pre prezidenta) alebo vydieranie politika.
Špeciálni "prokurátorskí tajomníci" sedia priamo v modrom dome, juhokórejskom ekvivalente bieleho domu:
Prezidentskí prokurátorskí tajomníci majú výkonnú kontrolu nad konkrétnymi dôležitými kauzami. Kontaktujú prokurátorov, čo pracujú na takýchto prípadoch, dávajú pokyny, ako zasiahnuť a dokonca nariaďujú personálne zmeny, hoci na to nemajú žiadnu formálnu zákonnú právomoc. Ich možno najdôležitejšou úlohou je určiť, ktorí dôležití ľudia, či už politici, alebo nie, majú byť vyšetrovaní a stíhaní.
Kvôli zákulisným právomociam prezidentských tajomníkov ich Kórejci niekedy porovnávajú s eunuchmi v kráľovskom paláci počas predmodernej dynastie Chosŏn (1392–1910).
---
Človek sa dostáva do stavu zmätenia a kognitívnej disonancie. Nevie komu tu má držať palce. Odvážnym prokurátorom, ktorí neohrozene stíhajú skorumpovaných politikov, alebo smelým politikom, ktorý hrdinsky odolávajú manipulatívnej prokurátorskej kabale?
Inštinktívne drží s prokurátormi proti politikom, lenže potom si spomenie, že v každej banánovej republike je obvinenie z korupcie najjednoduchším spôsobom, ako sa zbaviť politického konkurenta. Na chvíľu sa teda úprimne pohoršuje nad tým, ako juhokórejská prokuratúra cielene likviduje vybrané osoby, má chuť požadovať zastavnie tohto honu na bosorky, len aby si vzápätí uvedomil, že práve používa rovnakú rétoriku ako Trump vždy keď ho obvinia z daňových únikov, alebo z organizavania prevratu.
Myšlienka na Trumpa ho privedie k skrúšenej meditácii o stave amerického politického systému, kde, ako sa zdá, sa začína rozbiehať kórejská dynamika: Každý prezident je po skončení funkčného obdobia vyšetrovaný a rovnako ako v Kórei sa to týka aj jeho najbližších. Hunter Biden v žiadosti o zbraň uviedol, že neberie drogy, ale v knižke priznal, že v tom čase drogy užíval. Ak by to bol ktokoľvek iný, prešlo by to bez povšimnutia. Keďže je to však prezidentov syn, bude sa to vyšetrovať. Táto dynamika dáva americkému prezidentovi, rovnako ako tomu kórejskému, silnú motiváciu usporiadať samopuč, aby sa takémuto vyšetrovaniu vyhol. Ak sa táto dynamika nezmení, 6. január nemusel byť posledným pokusom a samopuč v USA.
Dumanie nad americkou politickou dynamikou, nad tým ako Biden omilostil vlastného syna, zas nášmu človeku pripomenie Žilinku a paragraf 363, načo sa vyberá do krčmy zapiť žiaľ.
---
Kto však odolá pokušeniu opiť sa do nemoty, ten sa môže z tohto príbehu aj niečo naučiť. Napríklad si môže všimnúť, že ak sú úplatky bežnou súčasťou kórejskej politickej kultúry, zákon, ktorý úplatkárstvo zakazuje sa nedá systematicky vymáhať. Nie je možné posadiť všetkých politikov naraz do basy. To ale znamená, že pravidlo sa bude vymáhať selektívne: Niekto pôjde sedieť a niekto zas nie.
A selektívne vymáhanie zákona dáva veľkú a ľahko zneužiteľnú moc do rúk tých, čo rozhodujú, koho stíhať.
V Ševarnadzeho Gruzínsku v 90. rokoch od všetkých vodičom minibusov (maršrutky, populárny spôsob dopravy v bývalom Sovietskom Zväze) vyžadovalo každodenné lekárske vyšetrenie na alkohol a na vysoký krvný tlak. Nikto ale nečakal, že sa toto pravidlo bude aj dodržiavať. Gruzínsky štát však takto získal zámienku, aby mohol prenasledovať všetkých vodičov maršrutiek a tí, aby sa tomu vyhli, museli platiť úplatky. Podobné pravidlá platili pre majiteľov obchodov, benzínových púmp a podobne.
V Gruzínsku takúto nezaslúženú moc dostali do rúk policajti. Policajt pohrozil vodičovi maršrutky, že príde o licenciu a ten musel platiť. Išlo to tak ďaleko, že lukratívna pozícia policajta sa predávala a žiadateľ nielenže musel očakávať nereálne nízky plat, ale musel si aj sám zaobstarať uniformu a zbraň.
V Kórei sa zas takéto selektívne vymáhanie zákona dáva moc do rúk generálnemu prokurátorovi a ten ju využíva na dosahovanie politických cieľov.
To nás privádza na znepokojivú myšlienku, že zákon, ktorý inkriminuje všetkých je už z princípu problematický a nemal by existovať. Ak vodiči maršrutiek reálne nemôžu chodiť každý deň na lekárske vyšetrenie, zákon, ktorý to požaduje treba zrušiť. Ak sú úplatky bežnou súčasťou kórejskej politickej kultúry, tak zákon, ktorý ich kriminalizuje treba... hm... zrušiť?
Práve sme dostali bolestivú lekciu z reálpolitiky: Zmena v spoločnosti sa nedá spôsobiť proste tak, že ju zapíšeme do zákona. Zákon a spoločenský úzus musia ísť ruka v ruke. Kto sa snaží vytvárať zákony, ktoré nerešpektujú to, ako spoločnosť v danej chvíli naozaj funguje, pripravuje si trpké sklamanie. Nielenže nedosiahne zamýšľaný cieľ, ale môže čakať aj neplánované vedľajšie patologické účinky. A tie, ako sme videli na kórejskom príklade, môžu viesť až k samopuču.
Nedá sa tu nespomenúť na to, ako sa Američania pokúsili zaviesť demokraciu v Afganistane tým, že ju zapísali do zákona a ako to nakoniec dopadlo.
To isté sa napokon stalo aj komunistom: Snažili sa spoločnosti vnútiť nový systém, nového, nesebeckého, komunistického človeka, ktorý pracuje podľa svojich schopností a dostáva podľa svojich potrieb a skončili pod heslom "Kto nekradne, okráda svoju rodinu."
Pokrok napreduje vždy len o krôčik a robí ho celá spoločnosť tak, že isté druhy správania prestane postupne akceptovať. Chytrí zákonodarcovia môžu tomuto procesu napomôcť tým, že tieto pokroky kodifikujú v zákone. Ako píše Otto Neurath:
Sme ako námorníci, ktorí na otvorenom mori opravujú loď, ale nikdy nemôžu začať odznova, celkom od dna. Tam, kde sa odoberie doska, sa musí okamžite vložiť nová, a zvyšok lode sa pri tom použije ako opora. Takto možno s použitím starých trámov a naplaveného dreva vystavať loď úplne nanovo, ale dá sa to urobiť iba postupnou rekonštrukciou.
