A rovnako ako iné spolky - povedzme spolok triezvosti, alebo miestne družstvo orientačného behu - môžu prijímať finančné dary a nemusia zverejňovať ich výšku, či pôvod.
Bývalý generálny tajomník Kresťansko-demokratickej strany spomína: "Švajčiarske strany sú chudobné ako kostolné myši."
Keď nastúpil do funkcie, zdedil jeden a pol miliónovú dieru v rozpočte.
"Cestovali sme krížom krážom po krajine a leštili firemné kľučky. Jedného dňa mi niekto ponúkol tristo tisíc frankov na istú kampaň." Odosielateľom peňazí bola akási nadácia v Lichtenštajnsku. "Povedal som vtedy áno, ale z politicko-demokratického hľadiska to určite nebolo kóšer."
Medzi obyvateľstvom pretrváva silný pocit, že vo veci netransparentného financovania je potrebné niečo urobiť. Iniciatíva tu vychádza najmä zľava, od sociálnej demokracie, ako však ukazujú úspešné referendá o zverejňovaní finančných darov v tradične silne konzervatívnych kantónoch Schwyz a Fribourg, podpora existuje naprieč celým politickým spektrom. Podobné obecné referendum v meste Bern bolo dokonca schválené s neuveriteľnou podporou 88,4%.
Odporcovia transparentnosti však argumentujú, že že zverejňovanie pôvodu darov odradí darcov a to zas bude viesť k potrebe štátneho financovania politických strán.
Tu treba povedať, že voči štátnemu financovaniu politických strán vládne všeobecná nechuť. Panujú obavy, aby sa politické strany, ktoré sú historicky dobrovoľníckymi organizáciami, nestali parazitmi, ktoré sa priživujú na štáte. (Takéto lipnutie na predstave politických strán ako dobrovoľníckych spolkov sa môže slovenskému čitateľovi zdať naivné, faktom však je, že polovica Švajčiarska funguje na dobrovoľníckej báze, na tzv. miličnom systéme, a dokonca aj od poslancov spolkového parlamentu sa očakáva - hoci nie vždy úspešne - že sa tejto práci budú venovať vo svojom voľnom čase.)
Lenže hoci štát nepodporuje politické strany priamo, už dávno tu existuje nepriama podpora. Štát napríklad financuje prevádzkové náklady parlamentných frakcií (strán, alebo skupín strán podobného zamerania), alebo umožňuje odpočítať si dary politickým stranám z daní. Argument odporcov transparentnosti tak do istej miery stráca na účinnosti.
Treba tiež povedať, že vďaka všadeprítomným referendám je pre firmy a organizácie, ktoré sa snažia dosiahnuť politický cieľ, často jednoduchšie zasadiť sa zaňho priamo než jednať prostredníctvom politických strán.
Vlažný postoj firiem k financovaniu politických strán je vidieť trebárs na príklade sporiteľne Raiffeisen, ktorá sa roku 2011 rozhodla, že ročne jednoducho podporí všetky politické strany a to celkovou sumou milión frankov, rozdelených podľa počtu mandátov v parlamente. Credit Suisse sa pridáva roku 2012. UBS urobila niečo podobné, ale obmedzila podporu len na strany, ktoré "sa jasne zasadzujú za voľnú súťaž a trhové hospodárstvo".
V konečnom dôsledku vzbudzuje celá situácia predstavu politických strán ako otravných, ale viac-menej trpených, žobrákov sediacich pred firemnými bránami.
Aby sme naťahovačky o transparentné financovanie mohli lepšie precítiť, pozrime sa na udalosti v kantóne Schwyz, ktoré nepostrádajú istú veselú, takmer východoeurópsku fraškovitosť.
Kantonálnu iniciatívu za transparentnosť tu spustila organizácia mladých socialistov. Referendum bolo úspešné. Roku 2018 získal návrh 50,3% hlasov.
Výsledok referenda bol teda zapísaný do kantonálnej ústavy a kantonálna vláda dostala za úlohu navrhnúť zákon, ktorý by myšlienku zrealizoval.
Prichádza teda s návrhom, s ktorým, ako sa ukáže, nesúhlasí nikto, dokonca ani samotní navrhovatelia.
Mladí socialisti sa sťažujú, že znenie zákona sabotuje ducha iniciatívy: Ak politické strany nemusia zverejňovať dary v rokoch, keď sa nekonajú žiadne volebné, ani referendové kampane, prečo by darcovia nefinancovali strany väčším množstvom peňazí práve v takýchto rokoch? A ak dary do 1000 frankov môžu byť anonymné, čo bráni darcovi rozložiť celú sumu na veľké množstvo malých, anonymných darov?
Pravicové strany, hoci sa na tvorbe zákona podieľali, s ním nechcú mať nič spoločné. V kantonálnom parlamente plánujú hlasovať proti. Ako vysvetľuje zástupca pravicovo-liberálnej FDP: "Ak zákon v parlamente neprejde, malo by sa usporiadať nové referendum."
Jeden z členov kantonálnej vlády bez veľkého nadšenia konštatuje, že hádam je to, že ani jedna strana nie je so zákonom spokojná, nakoniec predsalen dôkazom toho, že sa im podarilo prísť s vyváženým kompromisom.
Zákon je nakoniec v kantonálnom parlamente schválený. Nie však s dostatočnou väčšinou, takže sa koná ešte jedno referendum, kde ho voliči opäť schvália.
Mladí socialisti medzitým podávajú sťažnosť na spolkový súd a argumentujú, že v zákone sú diery a nie je teda v súlade s kantonálnou ústavou. Kantonálna vláda využije toto podanie na to, aby novoprijatý zákon nemusela zverejniť. Mladí socialisti sa rozhorčujú, že podanie na súd nemá odkladný účinok a že zdržanie bolo zámerné, aby nadchádzajúce voľby mohli prebehnúť netransparentným spôsobom.
Roku 2021 spolkový súd konečne rozhoduje, že zákon skutočne v niekoľkých dôležitých bodoch odporuje kantonálnej ústave a že ho bude treba prepracovať. Ako však bude celý príbeh pokračovať nie je zatiaľ jasné.
V druhej časti toho článku sa pozrieme ako boj o transparentnosť prebehol na celoštátnej úrovni a dostaneme pritom možnosť nahliadnuť do útrob priamo-demokratického politického stroja.
