Prvá zmienka o politických stranách, aj to veľmi kráka, sa do ústavy vlastne dostala až roku 2000: "Politické strany sa podieľajú na tvorbe verejnej mienky."
Situácia bola do veľkej miery udržiavaná všeobecnou nechuťou k profesionalizácii politiky, avšak napriek tomu tlak na zverejňovanie straníckych financií postupne rástol.
Prispievali k tomu príhody ako keď roku 2009 senátor za Kresťansko-Demokratickú Stranu hlasoval proti zavedeniu hornej hranice platov v banke UBS, ktorá dostala v kríze štátnu pomoc a neskôr sa ukázalo, že dostal od banky dar vo výške 150,000 frankov.
Transparency International navyše uvádza, že náklady na politickú reklamu vo Švajčiarsku rastú a že v dvoch tretinách volebných kampaní je nepomer vo finančných prostriedkoch vynaložených priaznivcami a odporcami návrhu jedna ku štyrom. To má samozrejme výrazný dopad na výsledky hlasovania.
Hoci prieskum z roku 2007 ukazuje že podpora pre transparentné financovanie je medzi obyvateľstvom na úrovni 87%, návrhy na zmenu jeden za druhých krachujú, či už pri hlasovaní v senáte, alebo v parlamente.
Roku 2011 odporúča Skupina Štátov proti Korupcii (GRECO, organizácia Rady Európy) Švajčiarsku prijať legislatívu ohľadom zverejňovania darov politickým stranám.
Ministerka spravodlivosti sa pustí do vypracovania zodpovedajúceho zákona, vláda však rozhodne, že má celú záležitosť odložiť do šuplíka.
Dosť nezvyčajne sa hneď dvaja spolkoví radcovia vyberú na stretnutie so zástupcami GRECO. Ich plánom je vysvetliť im, že švajčiarsky politický systém je jednoducho iný, jedinečný a že ich námietky sú v skutočnosti bezpredmetné. Presvedčovanie však nepomôže a GRECO zaháji proti Švajčiarsku formálnu procedúru.
Medzitým sa však veci pohnú aj na domácom fronte.
Roku 2016 sa začína zber podpisov pod ľudovú iniciatívu za transparentnosť vo financovaní politiky. Potrebné podpisy sa rýchlo vyzbierajú a nastupuje zdĺhavá fáza konzultácií a prejednávania návrhu vo vláde a parlamente.
Človek neznalý veci má sklon predstavovať si referendum ako niečo jednoduché, obzvlášť ak ide o švajčiarsky druh referenda, kde nie je stanovená minimálna účasť a neexistuje teda pokušenie hlasovať strategicky. (Inak povedané, strategicky nehlasovať so zámerom, aby bolo referendum neplatné - čo na Slovensku vidíme pri každom jednom referende. Kriviaci vplyv strategického hlasovania sme tiež videli v posledných parlamentných voľbách, keď niektorí voliči, ktorí by inak volili PS/Spolu hlasovali za Za Ľudí, sa zámerom, aby sa títo vôbec dostali do parlamentu a spôsobili tak, že PS/Spolu sa tam tesne nedostala.)
Ľudia by však neboli ľudia, ak by v snahe využiť akúkoľvek dieru neurobili z jednoduchého zložité.
V prvom rade môže vláda a parlament podať k existujúcemu referendu tzv. protinávrh. V praxi to znamená, že k pôvodnej referendovej otázke pridajú ešte jednu otázku. Ide väčšinou o umiernenú obdobu pôvodného návrhu. Ak ľudová iniciatíva požaduje, aby politické strany museli zverejňovať všetky finančné dary, vláda môže pridať protinávrh, aby bolo potrebné zverejňovať až dary nad 50,000 frankov.
Všimnime si, že tu nejde o nič špecificky švajčiarske. Vláda môže pridať do referenda novú otázku veľmi dobre aj na Slovensku.
Vyvstáva prirodzene otázka, čo sa stane, ak voliči odsúhlasia dva navzájom nezlučiteľné návrhy.
Vo Švajčiarsku bol tento problém pôvodne vyriešený tak, že v prípade protinávrhu mohol volič hlasovať len za pôvodný návrh, alebo za protinávrh, ale nie za obidva naraz.
To však vláde umožnilo sabotovať ľudové iniciatívy tým, že vyhlásila protinávrh, ktorý zástancov zmeny, v tomto prípade teda napríklad transparentného financovanie politických strán, rozdelil na dva menšie tábory, teda na tých čo sú za bezpodmienečné zverejňovanie a tých, čo sú za limit 50,000 frankov. Tieto malé tábory potom v hlasovaní často podľahli odporcom reformy.
Keďže táto taktika je evidentne nefér, v 80. rokoch boli pravidlá zmenené a zaviedla sa možnosť tzv. "dvojitého áno". Voliči majú možnosť hlasovať zároveň za návrh aj za protinávrh, teda za bezpodmienečné zverejňovanie aj za limit 50,000 frankov. Ak hlasujú za obidva, odpovedajú navyše na doplňujúcu otázku, ktorý z dvoch návrhov, v prípade že budú prijaté obidva, uprednostňujú.
Zatiaľ je to pochopiteľné? Držte si klobúky, pretože prichádza "nepriamy protinávrh".
Ak vláda vidí, že v nadchádzajúcom referende nemá šancu schváleniu návrhu zabrániť, môže sa vzdať snahy zabrániť zmene a sústrediť sa namiesto toho na to, aby zmena bola čo najmenšia.
Môže teda ešte pred začatím referenda uzákoniť umiernenú verziu návrhu, napríklad, že bude povinné zverejňovanie darov nad 50,000 frankov.
Tým vlastne zmení referendovú otázku. Ak otázka znie "Ste za zverejňovanie darov politickým stranám nad 10,000 frankov?" tak hlasovať NIE pôvodne znamenalo zachovať pôvodný stav a dary nezverejňovať vôbec. Po uzákonení nepriameho protinávrhu zrazu NIE znamená zachovať pôvodý - teraz však už zmenený! - stav, a teda zverejňovať len dary nad 50,000 frankov.
V praxi to znamená, že odporcovia transparentnosti v politike už nemajú možnosť odmietnuť zverejňovanie darov úplne a spoja sa tak pri hlasovaní s umierneným krídlom zástancov transparentnosti a - ako vláda dúfa - prevážia tak nad radikálmi, ktorí požadujú zverejňovanie darov bez akéhokoľvek limitu.
Ešte stále pochopiteľné? Nebojte sa, realita je zložitejšia.
Zatiaľ sme totiž predpokladali, že tu ide o súboj medzi medzi zlou vládou, ktorá chce dostávať dary od Putina a afrických diktátorov a dobrými voličmi, ktorí jej v tom chcú zabrániť. (Prípadne medzi dobrou vládou, ktorá chce zaviesť povinné očkovanie a zlými voličmi, ktorí jej to nechcú dovoliť.)
V skutočnosti takáto dichotómia samozrejme neexistuje.
Po prvé, vláda môže mať úprimný záujem, aby zlepšila existujúcu situáciu. Pri iniciatíve proti živelnému rastu miest a za prísnejšie zónovanie napríklad namietla, že iniciatíva, tak ako ju formulovali podávatelia, by znamenala, že kuracie farmy by sa v budúcnosti mohli budovať len v priemyselných areáloch. To určite nebolo zámerom iniciantov a tak neprekvapí, že podávatelia svoj návrh často stiahnu a hlasuje sa len o vládnom protinávrhu.
Za druhé, ľudové iniciatívy sú skoro vždy podporované jednou, alebo viacerými politickými stranami, či jednotlivými poslancami. "Vláda" teda nie je nejaká homogénna inštitúcia, ktorá je nevyhnutne celá proti iniciatíve. Skôr sú tu parlamentné frakcie za a proti a presné znenie protinávrhu je výsledkom vyjednávania a kompromisu medzi týmito frakciami.
Napokon, podávatelia iniciatívy majú možnosť ju stiahnuť, čo im dáva do ruky páky pri vyjednávaní s vládou. A to platí aj v prípade, že ide o bežných ľudí, ktorí inak s politikou nemajú nič spoločné. Konkrétne, keď vláda a parlament jednajú o protinávrhu, môžu podávatelia iniciatívy klásť požiadavky, ako má protinávrh vyzerať. Na oplátku môžu sľúbiť, že iniciatívu stiahnu. Vláda sa tak zbaví radikálnej verzie iniciatívy, podávatelia zas majú istotu - najmä ak ide o nepriamy protinávrh - že istá umiernená verzia toho, čo chcú, sa uzákoní, a to rýchlo a bez ďalších politických naťahovačiek.
A presne to sa stalo v prípade iniciatívy za transparentné financovanie v politike. Za iniciatívou stála sociálna demokracia, ktorá má v parlamente 39 poslancov z celkových 200 a vo vláde dvoch radcov (niečo medzi ministrom, ministerským predsedom a prezidentom) zo siedmych. Za transparentné financovanie boli aj Zelení, konzervatívna BDP Evanjelicko-Ľudová strana.
Vyjednávanie o protinávrhu teda prebiehalo na pôde parlamentu. Odporcovia vyšli sociálnej demokracii do istej miery v ústrety, inicianti zas na oplátku sľúbili stiahnuť predloženú iniciatívu. Výsledkom bolo uzákonenie kompromisného nepriameho protinávrhu, teda zákona, prikazujúci politickým stranám zverejňovať dary od určitej výšky.
Problém sa teda, hoci tu bola použitá vyhrážka referendom, nakoniec vyriešený bez nutnosti všeľudového hlasovania.
